Bez fotografií Bohumila Puskailera by sme nevedeli, ako vyzerali slovenskí bítnici, ľudia ulice či tváre ulíc.
Aj keď nikdy nebol profesionál, v čase najväčšieho rozkvetu čiernobielej reportážnej fotografie patril Bohumil Puskailer medzi jej kľúčové osobnosti. Jeho priatelia dnes o ňom hovoria, že vedel ideálne spojiť emóciu a zmysel pre zachytenie dynamiky s profesionálnou remeselnou zručnosťou. Preslávili ho fotografie Lasicu a Satinského, Sandie Shaw, ale aj Emílie Vášáryovej.
Fotil mladého Lasicu a Satinského, Deža Ursinyho, Jozefa Golonku, Mariána Vaneka. A mnohých ďalších zachytával spolu s atmosférou zanikajúceho prostredia starej Bratislavy.
V poslednom rozhovore, ktorý Bohumil Puskailer poskytol Slovenskému rozhlasu necelý mesiac pred náhlou smrťou, spomínal, ako sa celkom poľahky dostával do zákulisia kultúrnych podujatí. Takto sa spriatelil s hudobníkmi na Bratislavskej lýre, ktorá v druhej polovici 60. rokov žila aj umelcami zo západného sveta.
Rád a často hovoril o tom, ako sa tam napríklad dostal do blízkosti Sandie Shaw, ale aj medzi vtedajšie československé hviezdy. A práve cez tieto osobnosti sa akoby dostával do sveta.
No vedel sa nechať uniesť aj dynamikou v uliciach veľkých miest, za reportážou chodil aj do Prahy. Možnosť pretavenia dynamiky deja do reportážnej fotografie ho fascinovala celý život.
Bratislava, podhradie - Vydrica (Rómovia)
Lekár reportér
Jeho otec pracoval na riaditeľstve pre cestovný ruch a bol aj pri stavbe sedačkovej lanovky na Chopok. A tam mladého Bohumila, ktorý nasával inšpiráciu zo všetkých strán, zaujali pracovníci zabezpečujúci montáž, ktorí fotografovali každú súčiastku.
Talent sa uplatnil vo vtedajšom dome pionierov, kde mal vo fotografickom krúžku voľné pole pôsobnosti a najmä dostatok materiálu. A tak sa postupne dostával do tajov fotografie. Jeho nadanie podporilo aj bratislavské prostredie umelcov a novinárov.
Ovplyvnil ho napríklad humorista a spisovateľ Ján L. Kalina, s ktorým sa neskôr stretol aj v emigrácii. Po skončení gymnázia šiel študovať medicínu. Neskôr ho systém umiestneniek zaviedol do lekárskej stomatologickej praxe v Bratislave aj v Trnave, kde pôsobil aj v oblasti zdravotnej výchovy.
Sám hovoril, že profesionálne zameranie v medicíne ho trochu rozpoltilo a narušilo jeho predstavu venovať sa celý život reportážnej fotografii.
Už počas univerzitného štúdia spolupracoval s týždenníkom Život ako reportér a zaradil sa medzi kolegov – spolupracovníkov redakcie, ako boli Karol Kállay či Kamil Vyskočil. V bohatom archíve Bohumila Puskailera sa zachovalo množstvo fotografií, zaujímavých osobností zo sveta spoločenského života, umeleckých kruhov, kde sa často a bez problémov pohyboval.
Spisovateľ Ladislav Ťažký s otcom a synom (1967?)
Pri pohľade na Hrad plakal
Tesne pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa rozhodol emigrovať. Sčasti sa spoliehal na život spojený najmä s fotografiou. Rok trvali jeho pokusy presadiť sa v Kanade, no podarilo sa mu uspieť iba pri ponukách pracovať s reklamnou fotografiou.
Napokon sa rozhodol vrátiť k pôvodnému povolaniu – k stomatológii. Poslal do Európy dve žiadosti o umiestnenie do tohto odboru – do Talianska a do Holandska. Z Holandska z mesta pri nemeckých hraniciach Tegelen sa ozvali takmer obratom. A to rozhodlo. Usadil sa tam, postavil dom, zriadil si v ňom postupne dobre vybavenú ordináciu, a spolu s manželkou sa pustili do novej práce. Postupne sa im narodilo päť detí, dcéra a štyria synovia.
Ako Bohumil Puskailer neraz hovoril, často chodili na hranicu Rakúska so Slovenskom poplakať si pri pohľade na Bratislavský hrad. Po novembri 1989 často chodil na Slovensko a napokon sa opäť usadil v Bratislave.
V tom čase participoval na pražskej výstave Československá fotografia v exile a neskôr to bola úspešná výstava Bohumil Puskailer – Fotografia šesťdesiatych rokov. Mal ambície i naďalej pracovať ako fotoreportér, snažil sa zosumarizovať všetky negatívy k svojim fotografiám a vytvoriť ich databázu. Jeho doménou však bola čiernobiela fotografia a v chaotickom období 90. rokov už veľmi uspieť nemohol.
Praha pod kaviarňou Slavia (cca 1962)
Schöner Náci, Bratislava
Ľubomír Feldek - Bratislava Modra
Alexander Dubček - Pražská jar 1968.
