„Mal by som mať svoju dobu rád, jednoducho preto, že inú už mať nebudem. Skôr by som sa chcel za ňu trochu prihovoriť,“ píše v titulnom fejtóne knihy Přímluva za dnešní dobu (Galén) básnik, prozaik a pesničkár Jan Burian. „Ona to má, chudera dnešná doba, tiež dosť ťažké. Predovšetkým preto, že v nej žijeme my.“
Fejtónov je deväťdesiat a ich témy dosť široké. Burian sa, samozrejme, venuje aj pesničkárskym kolegom. V texte o Vladimírovi Mertovi („bol pre mňa oporným bodom“) si spomína na slávny koncert v Lipnici nad Sázavou v roku 1988, kde sa po devätnástich rokoch nečakane objavil na verejnosti Václav Havel. Merta mal práve vtedy jeden z dištancov, a tak len vystúpil na pódium a mlčky zatancoval.
Pomerne prekvapujúce je Burianovo priznanie, že neuznáva priamu voľbu prezidenta a váha, či pôjde voliť. Na druhej strane však neváha opakovane prejavovať výhrady k vtedy dosluhujúcemu Klausovi. Keď Burian cestoval po podobnej trase ako on, v Argentíne debatoval s domácimi o Maradonovej „božej ruke“ a kontroverznom góle na futbalových MS 1986. A keď sa presunul do Čile, tam zasa stále rezonovala Klausova „božia ruka“, ktorou si protokolárne písacie pero strčil do vrecka. „Akurát že my sme sa na rozdiel od Argentínčanov nestali majstrami sveta,“ dodáva sarkasticky.
