Bez ozbrojeného chlapa sa ten príbeh nedá rozpovedať

Po hebrejsky píšuci Etgar Keret (1969) je autorom úspešných filmových scenárov, poézie, divadelných hier i komiksov. Ťažiskom jeho tvorby však zostávajú vo svetových denníkoch a časopisoch publikované krátke poviedky, z ktorých mnohé sa stali knižnými bestsellermi.

Kereta a knihu Zrazu ktosi klope na dvere vari najviac charakterizuje úvodná rovnomenná poviedka, obsahujúca základné princípy a stavebné prvky autorovho rukopisu: až márnotratné fabulovanie, absurdita, irónia a čierny humor ako z najlepších čias Istvána Örkényho.

Švédsky prisťahovalec zaklope na dvere a vojde do bytu, kde pištoľou mieri na majiteľa, žiadajúc, aby mu vyrozprával nejaký príbeh. Po druhom zaklopaní vojde anketár s revolverom a po ňom poslíček s pizzou a kuchynským nožom. Muž napokon začne rozprávať príbeh, no v ňom sa hrozivo opakuje veta, že po každom zaklopaní vojde ozbrojený chlap. Inak sa ten príbeh nedá rozpovedať.

Vo všetkých Keretových textoch je v hlavnej úlohe realita, vyplnená hľadaním identity, zámenou identít, osamelosťou ľudí, zlyhávajúcou komunikáciou a čierno-bielou optikou pragmatikov: „Alma mala vždy taký úprimný úsmev, že sa ho Ronel snažil napodobniť pre svoje obchodné účely.“

Práve preto sa ono skutočné mnoho ráz ocitá v susedstve fantazijného a snového. Nejedna postava vedie náhradný život, kedykoľvek zavrie oči, kým ľudia naokolo utekajú sami pred sebou, aby nemuseli nazrieť do svojho vnútra, kde často býva „jedno veľké nič“.

Ako však vieme z reálií Izraela, svet ľudí je aj inak nehostinný. Neobývajú ho len samovrahovia z nešťastnej lásky, ale i samovražední atentátnici. Človek nikdy nevie, kto klope a komu otvára.

Nevedel to ani Miron, ktorý po rozvode každé ráno sedával v tej istej kaviarni za tým istým stolom pre dvoch a raňajkoval to isté menu. Postupne si k nemu prisadávali neznámi ľudia, domnievajúc sa, že si s ním dali schôdzku. On sa im vo svojej obludne rozmernej samote tak prispôsoboval, až skončil na dlážke s prerazeným nosom.

Mironovou o niečo šťastnejšou kópiou je muž, čo má vrecká stále plné neužitočných drobností. Takto sa pripravuje na osudové stretnutie s dievčaťom, ktoré by čosi z tých maličkosti mohlo, ba azda i malo potrebovať.

Etgar Keret zvykne opakovať rovnaký kompozičný postup: príbeh najprv rozpráva priamočiaro a v reálnom čase. Neskôr ho preruší výkladom sna a text obohatí o nové motívy a významovo posunie inam. Až potom dej opäť pokračuje, kým nedospeje k svojmu sčasti predpovedanému záveru.

V Prahe žijúca Silvia Singer odviedla poctivú prekladateľskú prácu. Len škoda, že preklad presýtila lexikou českého pôvodu. V každom prípade je Etgar Keret už (a našťastie) aj súčasťou slovenskej prekladovej literatúry.