Držiteľka Ceny Oskára Čepana Mira Gáberová sa pýtala slovenských a českých umelcov na športové výsledky.
Vieme o tom svoje. Sekcie Kultúra a Šport sú v redakcii novín SME hneď vedľa seba. Neoddeľuje ich ani len stena, iba chatrná polica plná kníh.
Keď v čase vrcholiacej dennej uzávierky dumám nad najvýstižnejším slovom pre nejaký nový umelecký počin a vedľa je práve v najlepšom debata o tom, ktorý futbalista prihral na ten úžasný gól na majstrovstvách sveta v roku 1966, celý vesmír sa dostáva do rovnováhy.
Možno aj pre podobnú rovnováhu je výstava Miry Gáberovej s jednoduchým názvom Šport dobre stráveným časom. A naozaj to nie je len preto, že v Slovenskej národnej galérii majú veľmi účinnú klimatizáciu a vonku sú tropické horúčavy.
Viac
„Fuj, otrasné. ... Ďakujem, toto si neprosím, vrátim sa na niečo lepšie,“ stojí v knihe návštevníkov výstavy. Môžeme iba hútať, čo vlastne konkrétne tohto diváka sklamalo. Možno chcel vidieť viac športu alebo naopak – viac umenia. A možno úplne stačí, keď sa na šport a na umenie nedívame ako na dve úplne odlišné odvetvia ľudskej činnosti, ako píše v texte kurátorka Katarína Slaninová.
Na obe predsa treba talent, odhodlanie, pevnú vôľu alebo snahu zdokonaľovať svoje zručnosti a schopnosti. A na obe sa dnes nazerá predovšetkým skrz rebríčky, prvenstvá a peniaze.
Umelkyňa Mira Gáberová je k (športovým) výkonom nekompromisne ironická aj nostalgicky úprimná. Trojica videoprojekcií – Keep Running, Víťaz a Sprcha – pôsobí veľmi presvedčivo.
Inštalácia výstavy v SNG. Videoprojekcia Keep running v popredí, Víťaz vzadu.
Trpezlivosť
V tej prvej sa divák ocitne uprostred trochu spustnutého, no na naše pomery celkom normálneho ihriska v malom meste, do ktorého ešte nedorazil finančný príspevok od vlády. Ak aspoň raz na takom ihrisku človek bežal, aj tri úzke panely, na ktorých je spustená projekcia, mu stačia na to, aby cítil ovál a možno aj chuť bežať tam znova.
Nič mu v tom síce nebráni, no ak radšej ostane stáť, po chvíli tam zazrie bežať autorku, ktorá sa – tiež veľmi nostalgicky, rozbehla po ihrisku, na ktorom kedysi trénovala.
Medzitým môže sledovať, ako sa na ďalšej projekcii vyštverá po rebrinách k basketbalovému košu a zavesí sa naň. Chvíľu sa kolíše a potom zoskočí na zem. Ten moment, keď sa drží obruče a díva sa priamo pred seba, s pohľadom plným smiešneho pechorenia sa za víťazstvom, je skvelý.
Zvlášť, ak sa toto jej sarkastické gesto spojí s faktom, že vlani vyhrala Cenu Oskára Čepana – prestížnu súťaž pre mladých umelcov, a táto výstava je vlastne jednou z cien, ktoré získala.
Cenou bol aj pobyt v New Yorku, kde sa na jednej zo striech necháva Gáberová osprchovať dažďom, či skôr poriadnou búrkou. Stojí tam mĺkvo a lejak znáša priam ako „studenú sprchu“ po krátkom slastnom pocite z dobre urobenej práce (víťazstva?).
Fotografia z performancie počas vernisáže.
Rekreačne
Súčasťou výstavy je aj záznam performancie z vernisáže, počas ktorej sa niekoľko slovenských umelcov rozcvičovalo priamo v galérii, a výsledok ankety. Mira Gáberová sa slovenských a českých umelcov i teoretikov pýtala, či sa niekedy venovali športu, aké výsledky dosiahli a či stále športujú.
Väčšina odpovedí sa odvíja v rámci slovíčka „rekreačne“, no niektoré z nich zase, naopak, prekvapili netušenými schopnosťami svojich autorov.
Nielen tu sa pritom vynára viacero otázok: čo je to vlastne víťazstvo, úspech, uznanie? Aký majú význam a ako dlho trvajú? Dá sa ich životnosť predĺžiť väčšou snahou či trpezlivosťou?
A ak na to nemá odpovede umenie, má ich šport? Neviem, ale spýtam sa našich športových.
