Sólové albumy Davida Kollara a Radoslava Chrzana ponúkajú zaujímavé počúvanie.
Že sólové albumy gitaristov nemusia byť určené len pre iných gitaristov, už dávno dokázali mnohí hudobníci. Keď si chceme vystačiť s domácimi príkladmi, stačí pripomenúť Andreja Šebana či Petra Varsavika. Keď vás zaujímajú nové mená a nové nahrávky, sú dve.
Viac mrazivý než temný
Prešovčan David Kollar má ešte len pred tridsiatkou, no už stihol toho dosť. Práve Šeban tvrdí, že sa z jeho žiakov dostal najďalej a má pravdu. Od džezrockových inštrumentálok a domácich spoluhráčov prešiel k nápaditému experimentovaniu so zvukom nástroja aj s formou pesničiek, okrem maďarského bubeníka Gerga Borlaia spolupracuje s nórskym gitaristom Eivindom Aarsetom, s tanečníkmi aj s filmármi.
Aktuálny album The Son je doteraz jeho najosobnejší a úplne iný než predošlé nahrávky: „Vznikal začiatkom roka, keď môjho syna čakala druhá operácia. Bolo to zložité a bolestivé obdobie,“ píše otvorene v booklete.
Iné je natvrdo ukázať vlastný život v pesničkách, iné v inštrumentálkach. David Kollar nepoužíva slová, iba dal tuctu skladieb anglické názvy. Kým tie traumatický príbeh iba naznačujú, hudba ide na doraz.
Všetky zvuky pochádzajú z gitary, no pri mnohých by vám to nenapadlo. Zo svojho na mieru vyrobeného nástroja mladý hudobník nedoluje akordy ani tradičné melodické linky, ide po najrôznejších zvukových farbách, ruchoch či náznakoch rytmov. Pomáha si efektmi, elektronikou, sláčikom, no pritom to nie je len náhodné improvizovanie, ale silné navodenie ťaživých udalostí, tak ako postupne prichádzali.
The Son je skôr atmosféricky mrazivý než temný album a je viac o nádeji než o zúfalstve. Napomáhajú tomu občasné éterické ženské hlasy (Lenka Dusilová, India Czajkowska), no najmä záverečné skladby, z ktorých doslova cítite tú úľavu po dobrých správach.
Keď dostal Eivind Aarset demo s ponukou niečo tam ešte nahrať, povedal mladému kolegovi, že to vôbec nie je potrebné. A mal pravdu.
Rôzne žánre aj nástroje
Aj Rado Chrzan už má za sebou niekoľko sólových albumov. Na ten najnovší, ktorému dal názov Four Winds, si prizval viacero hostí.
Ani uňho nenájdete žiadne siahodlhé „vyšívačky“ po hmatníku a tiež nie z toho dôvodu, že by na gitare nevedel hrať. Ide mu skôr o budovanie náladových plôch, no je to úplne iná hudba, akú robí David Kollar. Viac komponovaná než improvizovaná a energickejšia, miestami až tanečná.
Rytmika je tradičnejšia, aj melódie, no Chrzan do nich primiešava etno prvky a psychedelickejšie nálady v štýle svojich vlastných kresieb a znakov na obale. Je to hudba, ktorá sa dokonale hodí do katalógu Wegartu, ktorý k nám dováža podobnú hudbu (nie je náhoda, že práve táto firma sa rozhodla album Four Winds vydať).
„Každý môj sólový album je vlastne taký ročný diár. Tu je napríklad záznam mojej svadby s vysamplovanými zvukmi a pridal som trochu Balkánu,“ vraví.
Zvuk hrá rôznymi farbami – gitary, dychy, ľudové nástroje z celého sveta, decentná elektronika. S basou pomohol Marek Minárik, s bicími Švéd Morgan Agren a s mixážou najzvučnejšie meno – Richard Barbieri (Japan, Porcupine Tree).
Totálnym prekvapením sú dve coververzie – Nagasaki od Petra Nagya a najväčší hit speváčky Ally Pugačevovej: „Na tú hudbu mám z detstva silné spomienky. Sú to vlastne bonusy, kontrast v rámci albumu. Nikdy som nerozumel predsudkom a odsudzovaniu niektorých žánrov,“ dodáva mladý gitarista.
