Keď sa mi dostalo do rúk profilové 2CD Kysak skupiny CHIKI LIKI TU-A (Pohoda, 2002), bol som zvedavý, či sa tú osobitým humorom sršiacu energiu z ich bizarne pikareskných koncertov podarilo preniesť aj na digitálne kotúče.
Prvý disk je v podstate identický s projektom Nezátvaraj Milan dvere z rokov 1995-1998 obohateným o dva bonusy. Priznám sa, aranžmány niektorých úvodných piesní (napr. Chameleón),ňvytvorené podľa vzoru „bezladuaskladu“, ma spočiatku vyrušovali, avšak trpko smiešne texty Martina Višňovského spievané jeho buď mutujúco exaltovaným, alebo úplne triezvym hlasom tento začiatočnícky „lapsus“ dokonale vyvážili. Poetika „Višňových“ veršíkov štylizovaná do pubertálnej, trafene „vyhoňárskej“ uletenosti má pre mňa oveľa väčšiu výpovednú hodnotu než rôzna pseudopostmoderná poézia jeho rovesníkov. Martin veľmi dobre šípi, v akom spoločenskom i existenciálnom Absurdistane žijeme, ale na rozdiel od iných neprepadá nihilistickej či inak dutej póze. „Kuca pacu“ našich (ne)skutočne banálnych príbehov totiž obnažuje v jej komickej nahote v duchu výkriku: „ta toto nje je možne, ta tomu neverim!“, ktorý je zreteľne alebo latentne prítomný v takmer všetkých skladbách.
Chiki liki tu-a sú však presvedčiví ako celok aj hudobne – z občasných (potešiteľných) názvukov na „pražský výběrizmus“ alebo brniansky „jěšte jsme se nedohodlizmus“ sa vedia odpichnúť k úplne svojbytnému „chikilikitu-alizmu“, parodizujúcom všetky poprockové klišé, čo je badateľné aj na celom druhom CD Budeš musel vlasy na blond prefarbil (2000) s dvoma čerstvými bonusmi (2002). Invenčné gitarové party „Maťa Ďurindu“ (čiže Mariána Ivana a hlavne Ľuba Petrušku), priamočiara pozauna „Tota Cotugna“ (Tomáša Palu, skvejúceho sa v prierazných unisónach s gitarou), inteligentná rytmika „Ladislava Štaidla“ a „Sagvana Tofiho“ (spomínaného Martina Višnovského – basgitara, spev a jeho brata Tomáša – bicie, klávesy; prípadne Petra Šimu – bicie) sú namiešané v žánrovo bláznivých pomeroch od neopunku (Štrbské pleso) cez „akožeslaďáky“ (Zbytočne alebo Kristína) až k postindustriálnym hitom (Tlustá teta, Kuca paca), a to som nevymenoval iné nepomenovateľné polohy tejto svojráznej kapely (Do našeho mesta, Že veru, Kroky Františka Janečka).
Už neexistujúce, nie náhodou vždy mimobratislavské, zoskupenia slovenskej alternatívnej hudobnej scény ako Bez Ladu a Skladu, Ali Ibn Rašid, Teória Odrazu, Jesus Underground Band majú v prešovsko-japonsko-chorvátsko-juhoafricko-tanzánijskom-atď. zoskupení Chiki liki tu-a svojho viac než životaschopného nasledovníka. Konečne.
Julo Fujak
