Je muzika, ktorú počúvať chcete. Potom existuje množstvo hudby, ktorú až tak počúvať nechcete, ale z rôznych dôvodov to robíte. K tým azda najhlúpejším z nich patrí taký, že sa to jednoducho patrí.
Jedného dňa tak siahnete po Wagnerovom cykle – pretože človek (občas) píšuci o hudbe by asi mal podobnú štvoroperu ak už nie poznať, tak aspoň minimálne raz v živote počuť.
Už prvé poučenie je takéto: zistiť si, či niečo náhodou netrvá pätnásť hodín. A ak áno, že si to len ťažko napočúvate doma večer alebo počas pauzy popri inej činnosti. To druhé: že obdobie romantizmu je nuda nielen v literárnej próze.
Dá sa pochopiť, že Richard Wagner (vraj) chcel tento cyklus uvádzať ako štvordňové stretnutie fanúšikov severských mýtov. Dá sa tiež pochopiť, prečo toto megadielo (asi) patrí ku kľúčovým v dejinách európskej klasickej hudby a dobre sa mu môže dariť na rôznych katedrách hudobnej vedy.
Vo výsledku však porozumiete najmä tomu, prečo majú dnešné skladby v rádiách tri minúty.
A že aj keď dokážete hocako dobre predstierať, každý má v sebe niekde svoje limity, pri ktorých musí uznať, že na ich prekročenie jednoducho nemá dosť síl či vôle.
Napríklad vtedy, keď sa aj po viacerých pokusoch nedokáže dostať za prvé dejstvo Siegfrieda.
Takže, dnes by sa táto rubrika mala správne volať Čo sme nedopočúvali.
