Najprv bola súčasťou kultovej scény divadla Stoka, potom hlasom a textárkou kapely Živé kvety a pred dvoma rokmi debutovala románom Láska je sliepka. „Nie je to tak, že by sa zo mňa zrazu stala nejaká spisovateľka, čo každý rok vydá novú knihu. Tomu predsa nemôžem uveriť, inak by som už nikdy nič nenapísala,“ hovorí so smiechom LUCIA PIUSSI. Keď rozpráva o písaní, žiari šťastím. A možno je to aj tým, že akurát prežíva šťastné obdobie.
Zmenil sa dôvod, pre ktorý ste kedysi dávno začali písať a pre ktorý v tom pokračujete?
„Vždy som okolo písania chodila. Veľa som čítala a už ako dieťa ma fascinovalo, ako niektorí autori dokázali uchopiť život a tiež som po tom veľmi túžila. Keď som sa to snažila znásilniť, tak to bolo veľmi strojené, zlé. Až potom to vo mne akosi dozrelo, vyhnisalo. Ja som taký – rodený nespisovateľ. Nie som človek, čo si sadne za počítač a vždy z toho niečo vzíde. Väčšinou to funguje tak, že sa vo mne čosi veľmi dlho zbiera, ako keby som na to písanie horúčkovito čakala a potom prichádza záchvat. Ošiaľ, v ktorom neviem nepísať. Prichádza to vo vlnách, nárazovo, niekedy iba raz za rok.“
V knihe Život je krátky sú aj poviedky, ktoré ste napísali pred desiatimi rokmi, no debutovať ste sa predvlani rozhodli románom. Nemalo to byť naopak?
„Poviedky som písala už dávno, no predtým som necítila ambície čokoľvek z toho vydať. Vždy keď som niečo napísala, tak sa mi uľavilo, prečítalo si to pár kamarátov, no tam sa to skončilo. Som rada, že som to neunáhlila. Počkala som a ono to prišlo, prišiel pocit, že s tým musím ísť von, že musím oddeliť mäso od kostí a dať to na tanier.“
Posmelil vás potom k vydaniu poviedok fakt, že sa románu darilo?
„Ani nie, skôr to bolo tak, že keď vyšla Láska je sliepka, ostala som vo švungu. Písala som to v kuse mesiac a pol a bolo to úžasné. Hrozne mi to zachutilo – taký ideálny, božský stav, keď je človek hlboko ponorený v príbehu. V rýchlom slede som napísala niekoľko poviedok a mala som pocit, že by bolo fajn s niečím ich spojiť. Odhodlala som sa, prežehnala, otvorila víno a pustila sa do čítania starých poviedok. Prekvapujúco som našla veci, ktoré sa mi páčili. Zrazu som mala pocit, že mi to spadlo z neba a bude to dobrá kniha.“
Nazvali ste ju Život je krátky. Krátky na čo?
„Na všetko. Podľa mňa je to jedna z mála vecí, ktoré naozaj platia, nech je to akokoľvek banálne. Život je krátky – veci strašne rýchlo utekajú. Zvolila som ho preto, lebo veľa z toho, čo je v poviedkach, vychádza zo Stoky. Vedeli sme, že sme na lodi, ktorá ide ku dnu. Niekedy som prišla do sály, pukali tam chladnúce reflektory a myslela som na to, že raz to budem vidieť vo svojej hlave a už to nebude pravda. A tak to aj je – je to konštatovanie, že tu nebudeme večne a veci, ktoré sú vzácne, trvajú krátko.“
Ľudia, ktorí zažili Stoku zblízka, nachádzali v poviedkach reálne postavy. Bolo nutné meniť ich skutočné mená?
„Áno, bolo, lebo všetko je to moja mystifikácia. Je to hra s realitou, hra s tým, ako človeka vidím a ako si ho domýšľam. Baví ma hrať sa s postavami a ich predobrazmi, baví ma, keď postava ožije a zrazu predo mnou sama niečo zahrá. Až keď kniha vyšla, som si uvedomila, aká je to citlivá vec. Jeden z kamarátov mi dokonca zavolal a bol dosť nahnevaný, keď sa tam našiel. Myslela som si, že on bude medzi prvými, čo sa na tom zasmeje. Nabudúce si budem musieť dať väčší pozor. Prekvapilo ma, že ľudia to zobrali ako úplnú realitu. Je tam síce veľa pravdy, no oveľa viac fikcie.“
Neboja sa teraz pred vami kamaráti, že sa ocitnú v ďalšej knihe?
(smiech) „Môj frajer mi stále vraví, ako sa už teší, že si raz prečíta nejaký príbeh, ako sedíme pri stole a vykľuje sa z toho hororová situácia. Stále si z toho robí srandu.“
Dominantným prostredím viacerých príbehov je prostredie krčmy. V čom vás fascinuje?
„Krčma – to je svet, v ktorom sú muži, ženy, chľast a nikto nevie, ako sa to skončí. A nemyslím pritom na žiadne sexuálne orgie. Je to fascinujúce prostredie. Ľudia si tam chodia niečo kompenzovať a nie vždy je to práve sranda. Byť čašníkom je nesmierne namáhavá robota a vedie azda až k sociálnej fóbii. V poviedkach ma bavilo vykrajovať postavu čašníčky, stať sa ňou a hovoriť svoj príbeh monológom. Čašníci si do seba strašne nazrú počas čakania na zákazníkov.“
Pomáha taká skúsenosť pri písaní?
„Toto sú tie správne profesie, ktoré by mal človek absolvovať, keď chce písať. Myslím, že je dobré najprv si čosi zažiť a potom to zo seba dostať von, vymačknúť to. Zdá sa mi, že mnohí mladí ľudia, ktorí majú talent, sú dnes tlačení k tomu, aby hneď z neho vydolovali virtuozitu, no potom sa v nej utopia. Mám rada autorov, ktorí píšu o tom, čo zažili. Takých ako Bukowski alebo London, čo si naozaj niečím prešli. Preto ma niekedy tak štve na slovenskej literatúre, že nevychádza z tohto prostredia – nečerpá z tohto skutočného života. Že je nudná a akademická. Virtuozita krasorečníkov a štylistov mi prichodí samoúčelná. Samozrejme, nikomu nechcem hovoriť, ako má písať, ale zdá sa mi, že by bola škoda nezaznamenať tento náš svet, náš život. Zdá sa mi, že je toho hoden. Ktosi môže vychádzať z ohromnej fantázie a stvoriť príbeh ako Tolkien, ale tiež tam musí byť cítiť presah do skutočného života. Dobrá literatúra je taká, keď je to život. Takú mám ja najradšej.“
Dôležitým prvkom vašich poviedok je aj akési náhle precitnutie, uvedomenie si súvislostí, ale aj „červík pochybností“, ktorý razom nabúra nadobudnuté istoty. Ozýva sa aj vo vás?
„Áno, veď to je taká permanentná schizofrénia v človeku. Často nad tým rozmýšľam – aké sú veci absolútne a relatívne zároveň. Základ života je asi paradox. Aj v obrovskom šťastí môže človek cítiť smútok a v hlbokom smútku zasa naplnenie. Svet tak skrátka funguje a buď to vnímame ako prekliatie, alebo to otočíme na srandu. Písanie je pri tom veľmi dobrým pomocníkom. Je to úľava, lebo keď čosi zaznamenáte, môžete sa na to pozrieť zhora, odosobniť sa a zasmiať sa nad tým, zasmiať sa aj nad sebou a ísť ďalej. A to je nesmierne oslobodzujúce.“
Postupne ste sa stali súčasťou scény divadelnej, hudobnej a teraz aj literárnej. Je medzi nimi nejaký rozdiel?
„(smiech) Pre mňa asi nie. Ja som úchylný outsider nech som kdekoľvek. Som s tým zmierená a dokonca som tomu rada. Nikde sa necítim byť úplne doma. Ani teraz sa necítim byť pani spisovateľkou, čo by mala každý rok vydať novú knihu. Tomu ani človek nemôže uveriť, lebo by už nikdy nič nenapísal. Každý to však má asi trochu inak. Ja verím na hravosť – na to, že môžeme robiť čokoľvek, čo chceme. Môžeme maľovať, spievať, písať, akurát, že si v tom často sami bránime. Až keď sa človek uvoľní a oslobodí sa od nejakých predsudkov a zákazov, tak si uvedomí, aké má obrovské možnosti a aký môže byť šťastný – sám vo svojej hlave a vo svojom prežívaní. Nedá sa to však znásilňovať – treba len čakať. Raz dávno mi to tak povedal aj Jiří Olič, keď som sa mu sťažovala, že nič neviem vymyslieť. Zarezali sa mi jeho slová hlboko dovnútra, povedal – 'když to nejde, nesmí se to silit'. Potom zvážnel, potiahol si z cigarky, pozrel sa na mňa a dodal: 'Ale když to půjde, tak to nesmíš pustit!“
Čo rozhoduje o tom, že sa z nejakej témy stane pesnička, stĺpček alebo poviedka?
„Vždy sa k tomu človek nejako dostane, brnká si na gitare a zrazu sa trafí do stredu alebo začne písať a postupne sa tá forma sama ukáže. Je to ako keď je človek nešťastne zamilovaný a nejde mu to z hlavy von. Páči sa mi, že písanie je vždy o príbehu – nech je to pesnička alebo poviedka. Vždy je to klbko myšlienok a ja sa snažím nájsť jeho začiatok a koniec. Je to hra.“
Nestáva sa potom niekedy, že po čase už nesúhlasíte alebo sa nestotožňujete s tým, čo ste kedysi napísali?
„Samotné písanie je pre mňa stav absolútnej posadnutosti a zároveň úplného šťastia. Vtedy sa nad tým, ako bude výsledok raz vyzerať, vôbec nezaťažujem. Som už v štádiu, keď sa mi všetko, čím som sa trápila priam vylieva z hlavy. Celý proces písania ma tak spaľuje, ako keď človek beží a dostane sa do fázy, keď mu ten beh chutí – keď vôbec necíti nohy. A potom, keď som s textom spokojná, tak sa k nemu nevraciam. A je mi jedno, či niekto povie, že je to dobré, alebo trápne. Proti gustu... Samozrejme, poteší ma, keď sa nájde spriaznená duša, ktorej sa to páči. Keď zistím, že niekto má podobný spôsob pozerania sa na svet.“
Vaše texty často pôsobia ako keby ste ich naozaj vychrlili vo veľkej rýchlosti a už do nich nezasahovali. Je to tak?
„Možno to naozaj vyzerá, že to tam len tak hádžem, ale niekedy text aj stokrát preosejem, kým som spokojná. Dosť si potrpím na detailoch a s textom sa hrám, no rada predstieram, že je to len také švacnuté. A niekedy je to tak najlepšie – keď do textu iba tak čosi švacnem a ono sa to tam hneď prilepí. (smiech)“
O čom bude ďalšia kniha?
„Bude to úplne iné ako to, čo som písala doteraz. Je to fiktívny svet – no nie je to ani sci-fi, ani fantasy, ani rozprávka. Už polovicu mám napísanú, no teraz je v šuplíku. V momente, ako som zistila, že som tehotná, som s tým sekla. Prerušila som písanie, akoby to bol nejaký nebezpečný šport. Akoby to bol sebazničujúci spôsob života. Neviem písať na polovičný plyn. Tehotenstvom sa vo mne čosi otočilo, nerátala som s tým, prišlo to ako nejaký dar a ja som ten text spokojne odložila nabok.“
Má prestávku aj kapela?
„Áno, máme pauzu, a tak si vravím, že ešte tri mesiace po pôrode a potom snáď začneme hrať. Stále ma trochu desí velebenie materstva na plný úväzok a verím, že sa to dá zvládnuť aj inak. Teším sa na to dieťa ako na nejakého blízkeho tvora a nemôže to azda byť tak, že zrazu budem niekto iný. A krátka pauza je dobrá, veď sme roky žiadnu nemali, dokonca teraz máme aj nové pesničky.“
Asi sa to nedá len tak vedome zastaviť, nie?
„Asi nie, ale šťastie človeka dosť zastavuje. (smiech) Keď je človek úplne šťastný, akoby bol v nejakej krásnej záhrade s fontánou, sedel, len sa tak pozeral okolo – a načo by tam niečo vymýšľal? (smiech) Moja sestra raz výstižne povedala: Nešťastie je prchavé. A ja dodávam, že našťastie pre človeka, čo píše, je aj šťastie prchavé.“
So sestrou Zuzanou Piussi ste plánovali aj spoločný filmový projekt podľa jednej z poviedok. Asi sa tiež nateraz odkladá.
„Teraz máme so sestrou akurát spoločný projekt deti. Máme však už literárny scenár. Treba len nájsť tých správnych ľudí. Chceme to robiť podobným spôsobom ako kedysi v Stoke. Dáme im nejakú základnú líniu, os, a necháme ich tvoriť, nech k tomu pridajú čosi vlastné. Ústredným motívom by mala byť posledná poviedka z knihy, dostanú sa tam však aj príbehy z ostatných, ale viac už neprezradím.“
