Nestáva sa často, aby srbský spisovateľ navštívil Slovensko, tobôž ak žije a pracuje v Amerike. Vladimir Pištalo emigroval, keď sa rozpadla Juhoslávia a osudom sa mu stali dejiny sveta a štúdium otázok identity. Začiatkom tohto leta sa po rokoch cestou z Balkánu zastavil v Bratislave. Predstavil svoju knihu Tesla - portrét medzi maskami ako kroniku jednej z najväčších premien v ľudskej histórii.
Chodíte často do rodného Srbska?
Trávim tam zhruba tretinu roka. Keď majú moji študenti v Bostone voľno, mám ho aj ja. Potrebujem stretnutia s dávnymi priateľmi, s rodným jazykom, spôsobom života, ktorý som zanechal. Cítim sa v Srbsku stále doma, čo dokazuje fakt, že stále rozumiem vtipom, ktoré sa tam rozprávajú.
Veľmi to súvisí s vašou tvorbou?
Svoje knihy píšem v srbčine. Pokúšal som sa aj o angličtinu, ale nešlo to. Technicky by to nebol žiaden problém, ale nevznikne to, čo by som očakával.
Zaoberáte sa svetovými dejinami. Ako sa dajú dejiny vnímať globálne?
Svetová história je trend. My sme sa kedysi učili západné dejiny čiže viac-menej históriu Európy a predovšetkým jej západných častí, ktorá je hlboko zakorenená v kresťanskom pohľade na svet. V Amerike sa to dnes už chápe ako istý anachronizmus. Bazíruje sa viac na tom, že sme všetci občania sveta a sme veľmi prepojení. Keď sa pozrieme na značku našej košele, buď je vyrobená v Indii, alebo v Číne. Ak sa stane nukleárna katastrofa v Japonsku, bude to mať vplyv na konzumáciu rýb v Massachusetts. Vytvoriť dejiny sveta nie je ľahké, pretože príbeh je obrovský a bez konca. Hovoríte trochu o Japonsku, potom o Číne, chvíľu nato o Indii, o Rusku, a potom to vyzerá, akoby ste len vypočítavali bez toho, aby ste sa ponorili do hĺbky. Napokon si kladiete otázky, či má vôbec zmysel spomínať všetko iba tak povrchne. Myslím si však, že to nie je len americký fenomén a čím viac sa bude svet vnímať ako globálna dedina, tým väčšia bude potreba rôznorodých informácií o celom svete. Ten príbeh sa dá len veľmi ťažko prerozprávať.
Prednášate aj americkú históriu. Nemáte s tým ako Srb problém?
Už samotný fakt, že to robím ako človek narodený v Európe, je pre mňa zaujímavý a veľmi sympatický. V Európe by to také jednoduché nebolo, ale aká je to úžasná predstava, keď Francúz prednáša nemecké dejiny, Maďar rumunské, Srb chorvátske, Slovák maďarské a podobne. Jeden z aspektov amerického života, ktorý sa mi veľmi páči, je práve ten, že keď máte diplom na to, aby ste prednášali americké dejiny, tak sa predpokladá, že to viete. Mnohí moji študenti pochádzajú z rôznych kútov sveta, ale veľa je ich práve z viacgeneračných rodín žijúcich v Amerike. Napriek tomu som za viac ako dvadsať rokov mal len jediný prípad reflexie, že Neameričan by nemal prednášať americké dejiny.
Čo si môžete vo svojich výkladoch dovoliť?
Veci vždy vyzerajú inak, keď sa na ne pozeráte z inej strany. Všetci sme v našich kultúrach tak trochu drezúrovaní. Vezmite si: keď stúpa vaša zástava na stožiari, vystriete sa a rozbúcha sa vám srdce, ale keď povedzme indická, môže vám to byť jedno. Prijímame rôzne mýty a reagujeme na ne automaticky, často bez rozmýšľania. Ak ste Európan, tak je normálne podať niekomu ruku, keď Japonec, tak sa predkloniť, v oboch prípadoch o tom vôbec nerozmýšľate. Preto nie je zlé, keď ste trochu mimo mýtov a nedomnievate sa, že veci sú jasné samy o seba, a keď môžete niektoré zo svojich predpokladov problematizovať. Línia, ktorou viete študentov viesť k rozmýšľaniu a pritom ich neuraziť, je však veľmi citlivá. Dať niečo pod otáznik a pritom sa nekonfrontovať, to je otázka ľudského taktu. Možno ide práve o to, aby ste naviedli študentov, nech uvažujú nad témami, nad ktorými by nezačali, keby ich učiteľom bol človek z ich prostredia, Američan.
Prečo je v Európe ťažké interpretovať históriu?
V Európe je oveľa viac právd. Chvalabohu, v tej zjednotenej je stále menej hraníc, no my stále veľmi dobre vieme, kde sú. Nie sú to len hranice jedného územia, ale aj hranice jedného jazyka a hranice jednej pravdy. Čosi iné je pravdou na opačnej strane, deti sa učia čosi iné v školách. Existujú tu dejiny s mnohovrstevnatými konfliktmi. Keď som pred dvadsiatimi rokmi prišiel do Bostonu, sedel som na popoludňajšom slnku a predstavoval som si, že odtiaľ až po San Diego sa rozprestiera jediná krajina, v ktorej platí viac-menej jeden prístup k dejinám. Fascinovalo ma to. To je ako od nás do Vladivostoku alebo po severné Nórsko. V Európe ste však podchvíľou brzdení výkladom jednotlivých historických faktov. Aj v Amerike je, samozrejme, veľa skupín, ale tie nemajú suverenitu.
Má vôbec význam zjednocovať európsku históriu?
Svojho času sa nám v Juhoslávii zdalo, že spejeme v rámci Európy k istej harmonizácii, a stalo sa nakoniec niečo celkom opačné. Ja to mám rád tak, ako to je, ale je to moja osobná interpretácia. Uveril som myšlienke, že pre 21. storočie sú charakteristické dve veci zároveň: globalizmus aj tribalizmus. Bude tu stále viac tendencií spájať sa, a na druhej strane budú mať ľudia potrebu chrániť sa pred týmto javom. Budú sa združovať do malých skupín, ktoré nemusia byť založené len na nacionálnom princípe. Možno to budú regionálne alebo mestské skupiny. Niekde v osobnosti človeka je potreba zaradiť sa, nielen rozmýšľať v globálnych intenciách. Obe tieto tendencie budú s nami naďalej spolupôsobiť.
Združovanie na nacionálnom princípe je u nás bohužiaľ stále aktuálnou hrozbou. Čo s tým?
Modliť sa k pánu bohu (smiech). Myslím tým, aby sa veci neradikalizovali a nevyostrovali. Veď o tom čosi vieme z osobnej skúsenosti.
Z Juhoslávie ste emigrovali po jej rozpade v roku 1990. S akými pocitmi?
Situácia bola vtedy skutočne zlá, začala sa vojna na Balkáne, stále sa hromadili príšerné správy o hrozných činoch, ktoré pokračovali a pokračovali, akoby sa nikdy nemali skončiť. Človek si uvedomoval, že sa to nemôže len tak zo dňa na deň na dobré obrátiť, no želal si, aby situácia aspoň nespela do úplného pekla, aby to zlé začalo prestávať. Trvalo to dlho a narúšali sa prírodné zákony. Nefungoval Newtonov princíp akcie a reakcie, bola to hojdačka, ktorá sa rozhojdala jedným smerom a nevrátila sa. Preto som odišiel. Krv sa prelievala aj pre otázky identity, ktorú som v tejto súvislosti začal za hranicami študovať.
Ako situáciu vnímate dnes?
Krajiny bývalej Juhoslávie vnímam voči Srbsku ako druh privilegovaného zahraničia. Môžete ťahať za spoločné skúsenosti a rozumieť veciam rýchlejšie a hlbšie ako v krajinách, kde spoločné dejiny neexistujú. V Srbsku ma dnes predovšetkým zaujíma stav nemocníc a školstva a či sú saturované základné potreby ľudí. Úlohou Srbska je teraz získať status kandidáta Európskej únie a dostať termíny rokovania. Je síce otázne, čo sa bude s Úniou ďalej diať, ale nevidím inú alternatívu.
Vašou poslednou knihou je životopis jednej z najväčších srbských osobností - Nikolu Teslu. Privlastňujú si ho ľudia v krajinách bývalej Juhoslávie?
Neviem presne odpovedať. Pri poslednej návšteve v máji v Ľubľane som však za jeden a pol dňa poskytol desať rozhovorov, narazil som skutočne na veľký záujem.
Čím jeho osobnosť ľudí priťahuje?
Existujú osobnosti, ktoré urobili niečo výnimočné a veľké, a ľudia sa v nich radi vidia, bez ohľadu na pôvod. Tesla nebol iba vedcom, priťahoval ľudí aj svojím charakterom. Napríklad nepracoval pre peniaze. A nech už akokoľvek žijeme svoj život založený na materialistických základoch, vždy zároveň prejavujeme úctu ľuďom, ktorí tak nežijú. Je to akýsi celoživotný sen o čistote. Možno to nie je moderná téma, ale ľudí neopúšťa. Jednoducho, ak bol niekto vedený túžbou po pravde a všeobecnom úžitku z toho, čo vynájde pre celé ľudstvo, tak sa ľudia môžu identifikovať s jeho výnimočnosťou. Verím v tieto inkluzívne identity. Aj keby išlo len o teritóriá blízke Teslovi, tak ich môže byť veľa: študoval v Štajersku, Budapešti, Prahe, žil krátko v Maribore, Paríži, Alsasku, potom šiel do New Yorku, a všade zanechal svoju pečať.
Na Slovensku sme mali Jozefa Murgaša, tiež vynálezcu, autora mnohých patentov, tiež emigroval do Ameriky, sám bol kňazom, no jeho meno predsa tak nesvieti. Súvisí to podľa vás s nejakou národnou hrdosťou?
Tesla tiež nebol vždy vnímaný významne. Napríklad medzi dvoma vojnami istý novinár napísal, že jeden priemerný politik je oveľa dôležitejší v Juhoslávii ako Tesla. V časoch komunizmu si ho naopak veľmi vážili, ale bez toho, že by jeho odkaz v celej šírke poznali. Oficiálnym symbolom Srbska sa stal až v 90. rokoch minulého storočia čiže v čase, keď som už žil inde. Kým som na jeho príbehu nezačal sám pracovať, tiež mi nebol celkom jasný. Trvalo mi to osem rokov. Jeho meno som najprv musel očistiť od superlatívov, pretože ak niekoho iba chválite, tak mu vlastne nerozumiete. Potreboval som mať pred sebou živého človeka, aby som ho takého mohol ponúknuť čitateľom. Až časom som pochopil, že rozmýšľal o elektricite ako o podstate špinavého sveta.
Môžete to vysvetliť?
Nekalkuloval, nemanipuloval, predovšetkým nie v zmysle, že by ztoho mal vlastný osoh. Venoval sa svojej vedeckej práci, ktorú vnímal ako svoje poslanie. Vedel, že má robiť niečo, k čomu cíti predispozíciu, čo môže na svete urobiť iba on. Je to vrchol individualizácie osobnosti. Všetci sa snažíme robiť to, čo je prepojené s našou vnútornou podstatou, no preňho bola jeho práca životom do tej miery, že keby ju nemal, zabilo by ho to. Viackrát mu ponúkli spoluprácu s inštitúciami na vysokej úrovni, s plným financovaním. Keby bol na to pristúpil, nikdy by mu nechýbali prostriedky, on však tvrdil, že myšlienky by sa mu prestali v hlave rútiť ako Niagarské vodopády. Podmienkou bola preňho sloboda a neviazanosť na pravidlá spoločnosti aj za cenu materiálneho nedostatku.
Do akej miery bol jeho postoj ovplyvnený otcom, pravoslávnym kňazom, ktorý chcel mať zo syna tiež kňaza?
Keby bol vstúpil do cirkvi, stal by sa súčasťou systému a proti tomu sa búril. Lenže všetci, čo sa búria proti výchove svojich rodičov, prijmú niečo z nich. Tesla si zachoval práve otcov spirituálny vzťah k životu, práca sa preňho stala spirituálnou činnosťou. V mladosti sa však domnieval, že ak sa chytí toho, čo chce otec, zomrie.
V knihe píšete, že práve preto ochorel na choleru a bojoval so smrťou.
Keď bol mladý a chcel študovať na polytechnike v Grazi, otec mu to neodsúhlasil. Vtedy skutočne ochorel a vyzeralo to s ním veľmi zle. Jeho otec už jedného syna predtým stratil. Keď videl, že Nikola môže skutočne zomrieť, povedal mu - študuj, čo len chceš, iba zostaň nažive. A Nikola skutočne vyzdravel. Jeho život je pretkaný mnohými podobnými magickými epizódami.
Vaša životopisná kniha o ňom má beletrizovanú podobu, je plná dialógov s mysterióznym nádychom. Neobávali ste sa balansovania na hranici literatúry faktu?
Na obavy som vlastne ani nemal čas, bol som do materiálu príliš pohrúžený. Písanie knihy sa stalo mojou každodennosťou, a tej sa predsa nemôžete báť. Moja slovinská redaktorka sa vyjadrila, že v knihe ide o kombináciu iluminácie a erudície. Nemystifikoval som, ale chcel som faktom vdýchnuť život.
Ďalšia paralela s Jozefom Murgašom je, že obaja s Teslom boli okradnutí o svoje vynálezy Guglielmom Marconim. Zrejme aj vďaka tomu sa Murgašovi nedostalo uznania, Teslovi áno. Ako to bolo s jeho súdmi?
Tesla mal procesy s Edisonom, ktoré vyhral, lebo vtedy mal za sebou Westinghousea ako veľkú spoločnosť. V prípade Marconiho už nie. Mal spor ako vynálezca rádia. Procesov bolo viac, niektoré z nich Tesla aj vyhral, ale o tom sa veľmi nevie. Vyhral s plnou platnosťou spor v štáte New York aj vo Francúzsku. Môžete si klásť otázku, prečo o tom nerozhodol najvyšší americký súd. V čase 1. svetovej vojny totiž prezident Willson prijal rozhodnutie, aby sa všetky spory ohľadne patentov do konca vojny zastavili. Potom spor nikdy nebol doriešený. A tak, napriek tomu, že dva veľké súdy rozhodli v jeho prospech, mu to akosi nepomohlo a vo svete ostal Marconi vnímaný ako hlavný vynálezca rádia. Myslím, že v encyklopédiách sa teraz uvádza, že Tesla bol teoretickým vynálezcom rádia.
A Marconi získal aj Nobelovu cenu.
Áno, a práve v dôsledku toho šiel celý proces do autu.
V súvislosti s Teslom platí, že vynaliezanie je najväčšie vzrušenie v živote. Mávate aj vy podobný pocit, napríklad pri písaní?
S tým pocitom tvorba určite súvisí, ale nechcel by som byť v jeho koži. Tesla bol tvorca v osobitom slova zmysle – vytváral blesky, ktoré inak vytvára príroda, bohovia. Nikdy sa nedotkol ženy. Myslel si, že stanoví termín svojej smrti, že bude žiť 136 rokov. Spal maximálne štyri hodiny denne a tvrdil, že spánok je zlozvykom lenivých ľudí. Celý jeho metabolizmus nebol regulárny. Správal sa tak, akoby sa ľudské veci ako smrteľnosť a sexualita naňho nevzťahovali. Mal takzvaný pocit zlatého priezoru, aký mávajú rytieri v brnení. Akoby mu svetlo padalo na očí cez priezor v helme, a následne sa mu celý svet strácal v svetlosti. Často mal vízie. Okrem toho mal nekonečnú pamäť, ovládal naspamäť celé spisy, dokázal vizualizovať veci do troch dimenzií.
Aký to mohol byť psychický stav?
V istom zmysle je to hubris, teda pocit zvýšeného ega, v dôsledku ktorého fatálne chybujú mnohí bohovia v mytológiách. Bolo to v ňom sčasti prítomné, preto ťažko posúdiť, čo bolo v jeho prípade vlastne normálne. Aj preto som sa v knihe snažil čo najmenej mystifikovať. Teslovmu príbehu netreba pridávať na zvláštnosti.
