Keď vás divadlo v istej etape života vtiahne, niet pomoci. Podmanilo si aj ALEXANDRU PALATÍNUSOVÚ, čerstvú absolventku herectva. Už sa stalo jej chlebíčkom, no vníma ho predovšetkým ako poslanie a cestu životom, ktorá musí mať zmysel. Výrazná a temperamentná predstaviteľka mladej hereckej generácie má za sebou prvé dôležité skúsenosti aj pred kamerou a otvára sa jej sľubná kariéra.
Ste z Rimavskej Soboty, to je veľmi krásny kraj. Zdá sa, že dobre vplýva aj na budúcich hercov.
Je to skutočná paráda, Tam uprostred prírody som prežila detstvo. Vždy som k nej mala blízko a teraz mi dosť chýba.
Divadlo v tomto regióne má tradíciu. Objavili ste ho už v detstve?
Bola som všestranne založené dieťa. Chodila som na recitačné súťaže, do ľudového súboru Oriešok, do ZUŠ-ky na husle, čo ma veľmi nebavilo a teraz to ľutujem. Ale robila som aj džudo. Dokonca som hrala futbal. Bola som brankárka, a dobrá, lebo som z džuda vedela dobre padať a hádzať sa, a tak som nemala problém chytiť žiadnu loptu. Som obetavý typ. Lenže potom sme mali naraz súťaž aj v džude, aj vo futbale a musela som si vybrať. Uprednostnila som džudo.
Čo z toho vás najviac bavilo?
Asi všetko. V akomkoľvek smere reprezentovať školu. Vlastne som si hľadala všelijaké únikové chodníčky, aby som v škole bola čo najmenej (smiech). Postupne som prišla na to, že najviac ma baví recitovať. A potom na tisoveckom gymnáziu som zacítila rozruch okolo skupiny, ktorá sa venovala divadlu, a to ma nadchlo. Dokonca som tam pre divadlo tri roky bývala na priváte. Pracovala s nami Lucia Repašská, robila s nami zaujímavé cvičenia, s viacerými som sa neskôr stretla na VŠMU. Ale inak sme išli mierne uletenou, alternatívnou cestou. Spravili sme niekoľko pekných inscenácií a zúčastnili sme sa na festivale Scénická žatva. Divadelný život ma strhol. Potom naša režisérka išla študovať do Brna na JAMU, a tak sa súbor rozpadol.
Hrali ste tam hlavné úlohy?
Alexandra Palatínusová
1989 - narodená v revolučnom roku.
3 - roky bývala na priváte, aby mohla chodiť na divadelné skúšky tisoveckého súboru Hlod.
5 - rokov študovala herectvo na VŠMU, kde práve promovala.
8 - inscenácií naštudovala ako hosť v SND (Zlatí chlapci, Herodes a Herodias, Faust, Anna Kareninová, Pohania, Mechúrik-Koščúrik, Konečná stanica túžba, Rechnitz).
2 - divadelné Dosky získala inscenácia Pohania, v ktorej dostala peknú úlohu, za ktorú bola nominovaná na Objav roka.
2 - účinkovala v dvoch v televíznych filmoch Fejs a Dušičky seniorov.
4 - objavila sa v troch televíznych seriáloch (Ordinácia v ružovej záhrade, Nesmrteľní a Horúca krv) a momentálne nakrúca nový seriál V dobrom aj v zlom.
1 - študentská inscenácia - Fajčiarky a spasiteľky s režisérom Mariánom Amslerom sa bude prenášať do bratislavského divadla Astorka.
Skôr to boli predstavenia, kde sa kládol dôraz na kolektívnu prácu. To mi je dodnes veľmi sympatické. Mám pocit, že nie som herečka veľkých rolí.
Prečo si to myslíte?
Imponuje mi neiluzívne, úprimné divadlo, kde nezáleží na veľkosti vašej úlohy, ale na zmysle hry a na tímovej spolupráci. Páčia sa mi nekonvenčné veci, ktoré smrdia človečinou. Oceňujem originálne naštudovanie hry, niečo, čo ide s dobou a nie je zaužívané. Niečo, čo človeka dráždi.
Máte na mysli niečo konkrétne?
Napríklad nedávno sa mi konečne podarilo dostať do Berlína. Videla som tam niekoľko predstavení, ktoré som doteraz poznala iba z dévedéčok alebo z artových nemeckých programov. Navštívili sme Schaubühne, Maxim Gorkij Theatre a Deutsches Theater. Boli to moje najväčšie divadelné zážitky a rozhodne najintenzívnejšie. O to viac, že som tam videla Letných hostí od Gorkého, ktorých sme robili v škole ako absolventské predstavenie s mladým režisérom Lukášom Brutovským. Akurát sa stalo, že za postavu, ktorú som hrala ja, teda Máriu Ľvovnu, bol v berlínskej inscenácii náhly záskok.
Takže sklamanie?
Práve naopak, namiesto pôvodnej predstaviteľky nabehla na javisko nejaká kolegyňa. Hrala tak, že papiere s textom mala v rukách a bolo to vynikajúce, priznané a mimoriadne divadelné.
Toto leto vás zamestnali aj Letné shakespearovské slávnosti, maďarská režisérka Enikő Eszenyi vás obsadila do Večera trojkráľového v mužskej úlohe. Ako k tomu prišlo?
V Trojkráľovom večere hrajú tri ženské postavy. V úzkom výbere nás bolo viac, ale režisérka mala svoju predstavu o kombinácii a do tej som sa nezmestila. Napriek tomu sme si ľudsky veľmi sadli a rozhodla sa, že ma v tíme chce mať, Preto mi dala mužskú postavu. Na začiatku hrám kapitána a potom sa mihnem ako kňaz.
Nenudia vás také šteky?
Prečo? Vôbec nie. Toho kňaza hral napríklad v českej verzii Jiří Kodet, to je pocta! Mám rada malé postavy, lebo počas skúšobného obdobia môžem sledovať celý proces, čo je pre mňa veľmi poučné. Nemusím byť stále za javiskom a čakať na svoj výstup, môžem sa pozerať na prácu s hercom a mám iný pohľad na režiséra.
Na Markíze si okrem Ordinácie v ružovej záhrade zahrala sociálnu sestru v seriáli Horúca krv a čoskoro ju uvidíme ako krčmárku v seriáli V dobrom aj v zlom.
Patrili ste medzi študentov, ktorí od začiatku aktívne hosťovali na profesionálnej scéne, dokonca v SND. Podľa čoho si vás režiséri vyberajú?
Zrejme hrá úlohu môj temperament a určite som bola výrazná, aj čo sa týka typológie. Ale momentálne som takmer o tridsať kíl ľahšia ako vtedy.
Držali ste diétu alebo to išlo prirodzene?
Spravil to jeden dobrý rozchod. Potom som sa do toho oprela a rozhodla som sa o kompletnú zmenu. To je niekedy veľmi fajn. Odporúčam.
Ako to prežívate v konkurencii herečiek, ktoré zodpovedajú stereotypným predstavám o ženskej dokonalosti?
Pre mňa výzor nehrá úlohu. Zaujíma ma práca s režisérmi, ktorí uprednostňujú iné veci: temperament, vlastný názor, či je herec schopný pozrieť sa divákovi do očí, či má esprit, charizmu. Možno v tom bol aj kus šťastia, ale keď sa na Slovensku mihol mladý progresívny režisér, často z Česka, tak som s ním vždy dostala možnosť skúšať.
Odkiaľ pramení váš temperament?
Som úprimný človek. Celé detstvo som sa vyskytovala skôr v spoločnosti dospelých. Hovorievali mi, že som na svoj vek veľmi vyspelá, že mám dospelácke názory, čo mi vtedy imponovalo. Teraz to už prestáva byť zábava, treba naozaj zvládnuť zodpovednosť za seba. Zrazu platíte zdravotku, sociálku. Už je to tu.
Nechýba vám domáce prostredie?
Veľmi. No teraz je mojím domovom mesto, inak to nejde, keď sa mi otvoril priestor. Domov stíham ísť tak dvakrát za rok. Chýbajú mi rodičia aj starí rodičia, sú tam teraz sami, lebo som jedináčik, ale vždy vedia, čo robím.
Chodievajú na vaše premiéry?
Vždy prídu. Ani jeden z rodičov síce nie je umelecky ‚šmrncnutý‘, ale myslím, že majú veľmi dobrý vkus, že to so mnou cítia. Vychovali sme sa tak navzájom. Páči sa mi hlavne mamin názor na to, ktorá inscenácia je dobrá, ktorá priemernejšia. Mama má u mňa prirodzenú autoritu, dáva mi pocit, že idem správnym smerom. A otec sa na to díva ako športovec. Kedysi bol veľký zápasník, zúčastnil sa aj na olympiáde v Barcelone v roku 1993.
Nikdy vám rodičia nebránili vo vašich záujmoch?
Keď som sa pre niečo rozhodla, podporili ma. Akurát s futbalom mali trošku problém. Bola som dosť hyperaktívna, museli ma vždy zamestnať. Veľmi rada som jazdila aj na koni, otec ma ako vášnivý poľovník brával so sebou do Hrachova, kde jeden farmár choval kone. Chodievala som si zajazdiť do prírody, bolo to super. Teraz také možnosti nemám, ale hneď, ako sa uvoľním, som ochotná si zaplatiť aj drahú polhodinu niekde pri Bratislave, aby som si mohla zajazdiť.
Príroda a zvieratá, to sú jej veľké lásky. Čas sa snaží nájsť nielen na svoju veselú yorkschirku Syssy, ale aj na výlety na koni.
Vašou zatiaľ poslednou inscenáciou v SND je Rechnitz od Elfride Jelinekovej, ktorá mala premiéru na konci sezóny. Hra je o holokauste, o skutočnom, málo medializovanom príbehu masovej vraždy v jednej rakúskej dedinke. Nebáli ste sa tejto témy?
Veľmi som sa potešila, keď som sa našla v obsadení. Český režisér David Jařab bol úžasný, hneď na prvej skúške bolo vidieť, že má v hlave jasnú, premyslenú víziu. Je to dobrá, ale veľmi ťažká hra. Tému oceňujem. Nezľakla som sa jej, i keď je niečím omnoho iná ako inscenácie Matkina Guráž, Rabínka či Holokaust v Aréne, ktoré v rámci celoročného projektu o holokauste v tejto sezóne vznikli. Rechnitz je viac o aktéroch ako o obetiach a snaží sa skúmať korene úplne zvráteného správania. A tu sa zase potvrdilo, že mám rada malé úlohy - vôbec mi neprekáža, že som v zadnom pláne, dokonca mám asi najmenšiu úlohu. Je to jedna z mojich najobľúbenejších inscenácií, pretože je pri nej najpodstatnejšie, aby diváka plne zasiahla.
Podľa toho, čo hovoríte, vás pohltilo divadlo a chcete ísť stále viac do hĺbky. Ako pri tom funguje účinkovanie v televízii? Nie je to trochu schizofrénia?
Je to hlavne veľmi aktuálne. Tú sociálku si z niečoho platiť musím. Začala som točiť seriál pre Markízu, ktorý odštartuje na obrazovkách ešte teraz v lete. Volá sa V dobrom aj v zlom a budem tam hrať krčmárku. Som tej príležitosti rada. Dúfam, že sa to bude dať skĺbiť s divadlom lepšie, ako keď som účinkovala v Ordinácii v ružovej záhrade. Tá sa nakrúcala počas školy a časy sa kryli. Emil Horváth nechával rozhodnutie na nás. Vybrala som si divadlo, takže cesty s televíznymi tvorcami sa nám rozišli. No skúsenosť pred kamerou je veľmi dobrá, aj v prípade zopár študentských filmov či dvoch ľahkých televíznych filmov, v ktorých som účinkovala.
Ste čerstvou absolventkou herectva na VŠMU. Dostali ste stály angažmán?
Nejdem do žiadneho angažmán, ale od septembra budem skúšať v Brne v HaDivadle, a potom ma čaká Jana Eyrová v SND.
Žije divadlom
Ihneď vás v jej hlase prekvapí nekompromisnosť a úprimnosť. Má ho navyše krásne zafarbený a nástojčivý. Popri svojej razantnosti je taká milá a očarujúca, že vás dokáže v krátkom čase odzbrojiť. Neokolkuje, a keď ide o divadlo, rozpráva s nadšením, ktoré by jej ktokoľvek mohol závidieť.
