Útlu knihu írskej autorky Claire Keegan Fo(s)ter (Artforum 2013) zvládne čitateľ na jeden dych, ale emócie v ňom zostanú ešte dlho po tom, ako ju zavrie. Čistý príbeh plný úprimnosti a intimity duše. Vzťah dieťaťa k okolitému svetu, k sebe samému, k dospelým a naopak. Predstavy, spoznávania, očakávania. Otvorenosť a zraniteľnosť.
O knihe Fo(s)ter sa píše ako o „drahokame uprostred sklíčok“. A právom.
Hrdinka bez mena
Hlavnou hrdinkou je malé dievča. Bez mena. Otec ju jedného dňa vezie k príbuzným. Ku Kinsellovcom. Mama čaká ďalšie dieťa, peňazí nie je nazvyš, lepšie jej bude niekde inde/lepšie im bude, keď bude niekde inde. Nevie, čo môže čakať. Ešte toho veľa nezažilo. Cesta je plná predstáv – aké to tam bude, akí budú, čo bude robiť, čo piť, čo jesť a tak.
Otec varuje starší manželský pár, že ich bude dcéra vyjedať, ale oni sú od prvej chvíle radi, že ju majú. Dievča s dlhými rukami a nohami je poslušné, bystré a rýchle. Je všímavé, vidí veci po svojom, veľa sa učí a ešte viac je toho, čo zažíva po prvý raz. Naučí sa robiť v kuchyni, okolo domu, hovoriť len keď treba, a keď ju dajú do vane, je to preň najhlbšia voda, v akej sa kedy kúpalo. A keď ju Kinsella chytí za ruku, je to preň prvýkrát, otec to nikdy neurobil. Všetko tam bolo preň iné.
Na lepšie sa ľahko zvyká
„Pokúšam sa rozpamätať, kedy som sa takto cítila, a som smutná, lebo si vôbec neviem spomenúť, ale práve preto aj šťastná.“ Dievčatko stále čaká, kedy sa niečo stane, kedy sa prestane cítiť tak spokojne. Vzťah k domácim sa zo dňa na deň prehlbuje. A v hlave malý zmätok. Už pozná pravidlá. Napríklad, že u Kinsellovcov nie sú tajomstvá. Tajomstvá sú tam, kde sa ľudia majú za čo hanbiť. Jedno sa však predsa prelomí.
Doma sa narodí braček. Začne sa škola. Je čas vrátiť sa. Keď vie, že musí, chce ísť hneď, aby to mala čím skôr za sebou. Kinsellovci privezú do rodiny zemiaky, džemy a dcéru, ktorá je pre nich ako anjel. Sestry sa na ňu pozerajú ako na nejakú sesternice z Anglicka; chytajú jej šaty, pracky na topánkach. Bude to staronový začiatok?
Kniha má približne 80 strán. Nevšednou ju robia pôsobivé ilustrácie Zuzany Cigánovej-Mojžišovej. Je dôkazom starej dobrej pravdy, že na dobrú literatúru a veľké emócie nemusí byť veľa miesta.
Claire Keegan debutovala len v roku 1999. Za svoju prvotinu, zbierku poviedok Antarctica, získala cenu kniha roka Los Angeles Times a Rooneyho cenu za najlepšiu írsku knihu roka.
Jej druhá poviedková kniha, ktorú vydala v roku 2007, sa rovnako stretla s pozitívnou reakciou. Práve jej krátke formy oceňuje kritika pre ich výnimočnú príchuť a lyriku. Autorka žije na írskom vidieku.
Autor: Zuzana Golianová
