KNIHA TÝŽDŇA / STASILAND
Stasiland Anny Funderovej pripomína ľudské osudy ovládané štátnou mocou a strachom, že hovoriť znamená udávať
Austrálčanka Anna Funderová (1966), právnička špecializujúca sa na medzinárodné právo, viackrát navštívila Nemeckú demokratickú republiku i zjednotené Nemecko. Jej reflexia na pozadí dramatických ľudských osudov, poznačených reálnym východonemeckým socializmom, vyšla roku 2003 v Londýne pod názvom Stasiland a autorka za ňu o rok neskôr dostala Cenu Samuela Johnsona, udeľovanú za najlepšiu knihu literatúry faktu.
Samé deformácie
Miesto a čas knihy Stasiland (Slovart) v českom preklade Kristiny Zdichyncovej rámcuje zima 1996 v Berlíne a jar roku 2000 tamtiež. Na začiatku by mohla byť hoci metaforická veta ženy z verejných toaliet. Po páde Berlínskeho múru ešte nikam nevycestovala, no rada by videla Čínu, „ten ich múr“. Knihu symbolicky uzatvára istý Charlie Weber básňou s veršom: „V tejto krajine som sa udusil mlčaním.“ V tejto krajine Funderová poskladala autentické príbehy na základe rozhovorov so svedkami doby: s informátormi, pracovníkmi štátnej bezpečnosti a najmä s ich obeťami.
Miriam Weberová sa ako 16-ročná pokúsila zdolať múr, pôvodne „ochranný val pred fašizmom“. (Lebo aj týmto označením komunistický režim dával svetu najavo, že fašistická ideológia má svoj domov v západnej časti Nemecka a netýka sa východných Nemcov, patriacich do tábora Sovietskeho zväzu.) Uväznili ju a pre podozrenie z úmyslu ilegálne opustiť republiku zavreli aj jej manžela, spomínaného Charlieho, ktorý vo väznici zomrel za doteraz neobjasnených a zrejme i neobjasniteľných okolností.
Pani Paulovej sa podarilo jej od narodenia ťažko chorého syna hospitalizovať v západnom Berlíne, lebo socialistické zdravotníctvo mu nevedelo poskytnúť potrebnú liečbu a starostlivosť. Komunistické úrady jej dovolili navštíviť dieťa len raz, definitívne ho dostala naspäť až ako takmer päťročného.
Alebo Júlia, ktorá odmietla donášať. Stasi natoľko zasiahla do jej súkromia, že tá stratila priateľa, zamestnanie a prišla o životné perspektívy, dodnes stigmatizovaná tými zážitkami.
Policajný štát deformoval jazyk, medziľudské vzťahy, skutočnosť. Vznášal sa v ňom pach strachu zo sliedenia, z kontrolovania, manipulovania, vydierania, zo zatýkania. A predsa tá dlhodobá spoločensko-politická prax v niektorých obetiach vyvolala pocit, že sa previnili, keď nerešpektovali zákony Zjednotenej socialistickej strany a jej ministerstva štátnej bezpečnosti.
Múr v hlave
Veľkú časť knihy tvoria rozhovory s niekdajšími vysokopostavenými pracovníkmi Stasi. Mnohí sa uplatnili v poisťovníctve či na trhu s realitami. Ďalší ako členovia Insiderkomitee napomáhajú „objektívnemu pohľadu na minulosť“ a bránia „klamstvám a dezinterpretáciám šíreným západnými médiami“. Alebo títo muži bez moci a vlasti podávajú trestné oznámenia za nactiutŕhanie.
Bolo ich na 97 000. S nimi asi 173 000 informátorov, čo značí, že jeden dôstojník Stasi či informátor pripadal na 63 obyvateľov. V knihe vystupujúci psychológ Stasi na tému špicľovanie vyslovuje predpoklad, že „ľudia sa tak správajú preto, lebo majú v sebe hlboko zakorenený zmysel pre poriadok a disciplínu“. Ďalšie vysvetlenie ponúka iný pracovník štátnej bezpečnosti: „Niektorí informátori pre nás pracovali... aj preto, že vďaka nám získali pocit vlastnej dôležitosti. Ktosi im týždeň čo týždeň niekoľko hodín pozorne načúval.“ Teda vzájomná symbióza ako paradoxné potvrdenie pôvodného antagonistického vzťahu. Ten sa v absurdnej krajine prejavoval i absurdne, napríklad v decembri 1989, keď demonštranti vtrhli do lipského sídla Stasi, no než budovu obsadili, vyťahovali občianske preukazy, lebo ich na to tajní vyzvali.
Nielen Hagen Koch, Honeckerov osobný kartograf, ktorý v auguste 1961 maľoval hraničnú líniu, vraví, že si „robil len svoju prácu“. V knihe tento argumentačný refrén vyvoláva otázky autorky: Nemohli inak? Konali pod tlakom okolností? Dá sa vyrovnať s takou ťaživou minulosťou? Panuje v bývalej NDR nezáujem o vlastnú históriu? Zavládlo chlácholivé pohodlie zabúdania?
Nie náhodou existuje spojenie „Mauer im Kopf“, múr v hlave. Aj jeho zvyšky prekážajú mentálnym zmenám. Pripomínajú s ním spojené tragédie. Znepokojujú tým, že inde, inak a inokedy sa môžu zopakovať. Pre mnohých však akoby tie kusy panelov ani neexistovali. Aj to je memento, ktoré pozoruhodná kniha Anny Funderovej sprostredkúva.
