Dostať z VOJTA DYKA seriózne odpovede nie je také jednoduché. Na Slovensku sa v júni zdržal pár hodín pre vystúpenie na festivale Cirkul´ art, rozhovor pre SME sa odohrával desať minút pred predstavením, po jeho skončení sa ponáhľal domov. Keď sa mu náhodou aj dovoláte, tak drží na ruke plačúce dieťa. V jeho vekovej skupine niet výraznejšieho talentu. Je to všestranný herec, schopný zahrať akúkoľvek rolu. V novom českom filme Revival, ktorý sa práve dostal do našich kín, stvárňuje postavu nie nepodobnú sebe - frontmana kapely, ktorá napĺňa sály mladými fanúšičkami. Aj názov filmovej kapely Darkwerk pripomína jeho skutočnú skupinu Nightwork. Ale nespieva len pop, ale aj džez, swing, blues, barokovú hudbu, Dvořáka aj muzikál. Ani jeho pohybová kultúra nie je priemerná. Má dvadsaťosem rokov a pre súčasnú generáciu je idolom.
Tvrdíte o sebe, že ste niekedy ako oheň a inokedy ako stojatá voda. V akej fáze ste teraz?
Voda, voda, voda. Totálny pokoj. Ako sa blížil termín narodenie môjho syna, stiahol som sa. Chcel som byť pri Táni (Tatiana Vilhelmová, česká herečka, pozn. redakcie) až do konca tehotenstva. V posledných mesiacoch som chodil spievať už iba na také miesta, aby som sa mohol vrátiť v čo najkratšom čase. Nebolo pre mňa nič dôležitejšie než to, aby sme spolu prežili radosť z očakávania. Ani teraz nie som v jednom kole. Žijem v pokojnom tempe, neberiem si na seba veľa. Boli obdobia, keď som sa nechal vycicať prácou, ale teraz sa snažím vybrať si tú najlepšiu z možností. Stačí mi, ak viem, čo bude môj nasledujúci džob. Všetko si užívam. Aj prípravu na Bernsteinovu omšu, kde spievam rolu kňaza, aj večerné umývanie zubov deckám, i keď je potom ťažké dostať ich do postele. Najlepšie sa cítim, ak sú moja profesia a môj súkromný život v rovnováhe.
Zmenil sa váš spôsob humoru po tom, čo sa vám narodil syn?
Keď sa počas dvoch hodín osemnásťkrát dívate na svoje pokakané dieťa, tak sa už môžete len smiať. To skutočne nemôžete zvážnieť.
Vaša partnerka herečka Tatiana Vilhelmová je od vás staršia, neprekáža vám to?
Tak to je. To je celé. Tatiana je mladica, preto na túto otázku nemôžem odpovedať.
Vy máte dvadsaťosem. Ťahá vás to viac k dvadsaťpäťke či k tridsiatke?
V duši mám už aj viac ako tridsať.
Z dôvodu zodpovednosti? Stali ste sa hlavou rodiny.
Áno a bol som aj pri pôrode. Bol to skvelý zážitok. Pre mňa sú to úplne nové emócie. Dovolili mi, aby som stál pri operačnom stole, keď sa lekár rozhodol pre cisársky rez, pretože nastala hraničná situácia, bolo treba rýchlo konať.
Plakali ste?
Striedali sa slzy aj úsmev. Ale možno išlo všetko naraz. Na to si už nespomínam.
Už keď ste mali dvadsaťpäť, vyhlásili ste, že by ste si chceli založiť rodinu. V čase ste sa ani veľmi nepošmykli.
Naozaj som to chcel. Toto je môj život. Nechcem sa rozptyľovať, skákať hore-dolu, zaťažovať sa bezcennými vecami. Všetko, čo sa seba beriem, robím vedome.
V ostatných dvoch-troch rokoch ste hovorili o troch snoch, ktoré máte. Pozrime sa, ktoré sa už splnili. Prvý: túžili ste po ostrove Tahiti.
A nakoniec som skončil na Maledivách. Nezabudnuteľný zážitok. Absolútna sloboda. Chutné jedlo, more a vedľa mňa moja partnerka Táňa a jej dve deti z predchádzajúceho vzťahu. Cítili sme sa veľmi dobre.
Spomínali ste aj vodu a rybársky čln.
Áno, to je môj dávny sen. Aj k nemu som už bližšie. Kúpil som si na Šumave jeden zrenovovaný dom. Blízko neho by som chcel založiť rybník. Samozrejme, nie taký, v ktorom budú plávať štyri červené rybičky, ale taký, v ktorom sa dá chovať veľa rýb.
FOTO: SME - Gabriel Kuchta
Prázdninového domu v Portugalsku ste sa zriekli?
Kdeže! Ale ten ešte počká, kým budem mať tak štyridsaťpäť rokov a s rodinou tam budeme môcť ísť na niekoľko mesiacov.
Obľúbenkyňou vašej mamy bola vraj Eva Olmerová, hviezda šansónov a džezu z rokov šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych. Otec mal rád Pavarottiho a Carrerasa. Ktorý žáner bol v detstve bližší vám?
Milujem ich rovnako. No neovplyvnil ma ani jeden, hoci moja prvá cesta viedla do detského operného zboru a odtiaľ som sa zasa dostal k barokovej hudbe. Ale najslobodnejší sa cítim v oblasti swingu. Tam môžem improvizovať podľa nálady.
Aký titulok by ste si radi o sebe prečítali v slovenských novinách? Napríklad, že Vojtěch Dyk spieva ako Karel Gott?
Ja spievam ako ja.
Cirkusový stan alebo Národné divadlo? Čo je vám bližšie?
Mne je úplne jedno, kde vystupujem, na akom javisku, hlavne, aby ma na konci čakala chutná večera. V Národnom divadle som sa musel naučiť text a každý večer ho zopakovať od slova do slova rovnako. V stane nemám vopred pripravený príhovor. Medzi pesničkami konferujem podľa momentálnej nálady, neleží na mne ťažoba a tlak ako v divadle. Iba zodpovednosť.
Cítite sa teda lepšie v spoločnosti kolegu z kapely Jakuba Prachařa ako v súbore, ktorý dal dokopy režisér?
Nie, ale mám rád slobodu, ktorú máme, keď sme v tom stane. Tam to nie je rola, text, ktorý mi napísal niekto iný. Ak ide navyše o klasického alebo súčasného autora, som tými jeho slovami zviazaný. Nemôžem povedať nič iné, len to, čo je napísané. Mám kolegov, ktorí sa dostanú do problému, lebo zabudnú riadok alebo dva, no okamžite niečo vymyslia a ešte sa to bude aj rýmovať. Ja taký nie som. Kým mi nezíde na um správna veta, mlčím.
Čiže vás nevzrušuje, že sa dostávate do kože niekoho iného. Radšej ste Vojtom Dykom?
Nie, nie, nie. Byť v role ma vzrušuje. Ale tam mám oveľa väčšiu zodpovednosť, musím sa viac pripravovať na predstavenie, dielo si odo mňa žiada vážnejšiu koncentráciu. Naopak, v stane sa plačkám ako ryba vo vode.
Málo mladých hercov môže povedať, že sa hneď po skončení školy stali členmi Národného divadla.
Zavolali ma, tak som išiel. Ale nikdy som nehovoril, že by som chcel hrať v Národnom. Nemal som takúto túžbu. Problém bol, že som sa tam čoraz viac cítil využívaný. Pretože iní rozhodovali o mojom živote. Zo skúšobnej tabule som sa dozvedel, kedy mám voľno a kedy nie. Nebol to ľahký verdikt, keď som si povedal, že odtiaľ odídem, ale hneď ako som to vyslovil, vydýchol som si.
FOTO: SME - Gabriel Kuchta
Teraz, keď to máte v svojich rukách, kde sa vidíte o päť rokov?
Takéto dlhodobé plány nemám, skôr iba premyslené rozhodnutia. Idem ďalej. Teraz viem len to, že chcem spievať a ak sa dá, tak aj v zahraničí.
Aké skúsenosti ste mali so slovenskými divákmi?
V reštauráciách či na pumpách sa k nám na Slovensku správajú hrozne, ale čo sa týka koncertov, mal som u vás vždy len pozitívne skúsenosti. Boli sme tu len párkrát, ale vždy všetko dopadlo geniálne. Slováci sa na rozdiel od Čechov veľmi radi bavia, sú spontánnejší.
Určite?
Príďte do Čiech a zistíte, čo je to intelektuálny divák.
Vojtech Dyk
- český herec, spevák, bavič. Po gymnáziu študoval spev na konzervatóriu, na pražskej DAMU potom herectvo. Objavil sa v seriáli Letisko či VKV. Obsadili ho do filmov Operace Dunaj či Ďáblova lest, Ženy v pokušení, Pefect Days, Nevinné lži, Revival.
Objavuje sa vo viacerých pražských divadlách, najčastejšie ho však vidno na scéne holešovického divadla La Fabrika, pre ktoré robí vlastné projekty. S Jakubom Prachařom urobili hudbu aj do kultového predstavenia La Putyka s prvkami nového cirkusu. V roku 2009 si ho Michal Horáček vybral do svojho muzikálu Kudykam na hudbu Petra Hapku, za ktorú bo nominovaný na cenu Thálie.
Má kapelu NightWork, s brněnským orchestrem B-Side Band nahral album Live at La Fabrika, za ktorý dostal v roku 2012 cenu Anděl v kategórii spevák roku. Spolupracoval aj s husľovým virtuózom Pavlom Šporclom.
Je držiteľom ceny Alfréda Radoka za rok 2009 ako talent roka, a za ten istý rok aj osobnosť roku podľa Mladej fronty Dnes. Je synom literárneho historika a spisovateľa Radka Pytlíka.
Autor: László G. Szabó
