„Do autobusu vstúpi dievča / krásne ako krásne dievča / s nápisom na tričku / why are you looking at me? / a ten nápis je umiestnený tak / že ani vlastné dlane / by ste lepšie neumiestnili / na tej prílivom a odlivom plávajúcej hrudi / ktorú v autobuse / ako slepecké písmo / čítajú zrazu toľkí oslepení / keď sa im to dievča / práve nedíva na prsty,“ poteší nás kombinácia nesmelej veselej erotiky a porcie vtipu, hodnej a vhodnej aj pre dobrý aforizmus.
Báseň je z najnovšej zbierky Mariána Hatalu , teda knihy o láske, a autor sa dokáže pri tejto téme potešiť trebárs aj zo zážitku sťahovania a vyťahovania roliet, ktoré síce okolitý svet vníma veľmi prozaicky, no pre mileneckú dvojicu má zásadný význam. Na inom mieste by zasa nezištný básnik - inšpirovaný poskakujúcimi prsiami kráčajúcej devy a neďaleko poskakujúcimi rukami do pol pása nahého muža pracujúceho so zbíjačkou - obom doprial aj viac než len to, čo sa vzápätí stane: „O chvíľu sa on a ona minú / hoci som v tej básni / urobil pre nich / temer všetko.“
Toto boli básne z tých radostnejších, no dôjde aj na smútky, rozchody-nerozchody („tajne hádame / kto z nás a kedy odíde / či ešte má strach / že by sa mu to mohlo podariť“) alebo aj neosobné milovania, ktoré sú súdené tým, „čo sa navzájom môžu / milovaním spoznať / a keď sa spoznajú / nemôžu jeden druhého milovať“.
