Súmrak bohov, záver wagnerovskej tetralógie, mal režírovať Wim Wenders. Jeho rolu nakoniec prevzal „lámač klasiky“ Frank Castorf, ktorý potvrdil nádeje aj obavy. Hlavné slovo v zmesi jeho geniálnych aj nudných nápadov však patrilo hudbe a hlavne dirigentovi Kirillovi Petrenkovi.
Dobrých desať minút sa režisér Frank Castorf vystavil bučaniu a piskotu, do ktorého sa len sporadicky ozývali aj bravó výkriky. Premiérou Súmraku bohov, poslednej časti Wagnerovej tetralógie Nibelungov prsteň, sa skončil prvý týždeň stodruhých Bayreuthských slávností.
Štyri večery v neklimatizovanom divadle rozpálenom letným slnkom, takmer šestnásť hodín hudby plnej skrytých symbolov a hudobných šifier vyžadujúcich nielen skúseného, ale aj pozorného poslucháča, trvá megaopus Nibelungov prsteň Richarda Wagnera (1813 - 1893), azda najkontroverznejšieho skladateľa hudobných dejín.
Mekka Bayreuth
Rok čo rok putujú šíky wagneriánov do Bayreuthu, aby sa zúčastnili na rituáli uvedenia tohto spektáklu v jedinečnom divadle z druhej polovice 19. storočia, ktorého architektúra je interpretáciou gréckeho epidaurovho divadla. Bezchybná akustika a na štyri týždne v roku obmedzená dĺžka trvania festivalu, ktorého programom sú výlučne hudobné drámy Richarda Wagnera, dodáva Bayreuthským slávnostiam exkluzívny charakter.
Kto chce ísť do Bayreuthu, musí sa nechať evidovať v poradovníku a kým sa dostane k vytúženým, mimochodom relatívne lacným vstupenkám, prejde neuveriteľných desať rokov.
Politika a estetika
Nibelungov prsteň ako najpolitickejšie dielo Richarda Wagnera rozpráva na pozadí ságy plnej bohov, škriatkov a fantastických bytostí o nástrahách kapitalizmu, ekológii, vôli po moci, láske, zrade, krádeži a bratovražde a svojou aktualitou uchvacuje dodnes.
Tankred Dorst, režisér posledného Prsteňa v Bayreuthe, vrátil svet rýnskych rusaliek, Walhally a zákerných škriatkov do apolitickej rozprávkovej roviny. Wotan bez aktovky, romantické vlnky Rýna nezhatené priehradou vodnej elektrárne, či rozprávkové „fantasy“ kostýmy oplývali akurát „čarom“ Disneylandu. Odborná kritika, ale aj laická verejnosť sa zhodli: bola to nuda.
Rebel z ostbloku
Aj preto bola nová inscenácia Prsteňa v jubilejnom wagnerovskom roku očakávaná s napätím. Za režisérsky pult mal zasadnúť Wim Wenders. Ani nie dva roky pred premiérou sa však nedohodol s festivalovým vedením pravnučiek Richarda Wagnera Kathariny Wagner a Evy Wagner-Pasquier a 270–stranovú zmluvu, v ktorej je okrem iného ukotvená aj klauzula zakazujúca režisérovi akékoľvek zásahy do hudby, podpísal režisérsky rebel a riaditeľ berlínskej Volksbühne Frank Castorf.
Z jeho predstavení už publikum neraz odišlo nielen pobúrené, ale aj mokré, alebo postriekané farbou. Nominácia tohto „lámača klasiky“ preto vyvolala nadšenie aj obavy zároveň.
Medzi kapitalizmom a sociálnou utópiou
Opustená čerpacia stanica v texaskej púšti s rýnskymi pannami ako prostitútkami (Rýnske zlato), naftové polia Azerbajdžanu ako krajiny ohňa, ktorá sa začiatkom devätnásteho storočia stala eldorádom a kolískou ťažobného priemyslu (Valkýra), „Mount Rushmore“ s vytesanými hlavami Marxa, Lenina, Stalina a Mao Ce–Tunga, stánky s kebabom na berlínskom Alexanderplatzi (Siegfried) a napokon newyorská burza na Wall Street - to boli dejiská jednotlivých častí tohtoročného Nibelungovho prsteňa.
Scénograf Alexandar Denic, ktorý postavil aj Kusturicov Underground, premenil bayreuthské javisko na filmový svet ako vystrihnutý z Wendersovho Paris Texas či Tarantinovho Pulp Fiction. Castorf na ňom rozohral súboj o rýnske zlato, v ktorom videl metaforu ropy ako čierneho zlata dneška.
Znepriatelené gangy bohov s Wotanom ako pasákom a majiteľom lacného motelu, a obrov, ktorí za nezaplatené výpalné zdrhli Wotanovi aj s jeho mercedesom a najluxusnejšou prostitútkou Freiou, sú len niektoré z vtipných, geniálnych, ale aj nudných až trápnych režijných nápadov Franka Castorfa.
Od motívu k symfónii
Skutočnou senzáciou bola opäť hudba. Popri spevákoch, ktorých publikum aj tentoraz zasypalo ováciami, to bol hlavne Kirill Petrenko, bayreuthský nováčik za dirigentským pultom. Partitúru uchopil v neslýchanej expresionistickej maniere. Akribicky rozpracované detaily hudobných motívov v diferencovaných tempách nezabudol ponapichovať na šnúru symfonického oblúka. Ten vo finále Súmraku bohov kulminoval v zvukovosti Straussovej Elektry či Bergovej Lulu, čím poukázal, aký dôležitý je Wagnerov opus pre ďalší vývoj dejín hudby.
Aj najnovší bayreuthský Prsteň polarizuje. Podobne ako v prípade dnes už legendárnej inscenácie Patricea Cheréaua zo 70. rokov preverí genialitu alebo banalitu Castorfovho scénického výkladu až čas a nekonečné debaty o pravom význame kompozičných šifier geniálneho Richarda Wagnera.
Autor: Robert Bayer
