Predstavte si toto: Je rok 1980. Ste doma vo svojom byte a niekto zazvoní. Idete otvoriť dvere. Stojí v nich váš priateľ, nič však nehovorí. Nemôže. V ústach má natlačený výstrižok z novín Pravdy. Stojí tam dvadsať sekúnd a potom bez vysvetlenia odíde. Nikdy viac o tom neprehovorí.
Čo urobíte? Čo si pomyslíte? Zľaknete sa? Stihnete zareagovať a prečítate si aspoň, čo stojí na papieri v jeho ústach? A ovplyvní to nejako celú tú absurdnú situáciu?
Ľubomír Ďurček: Návštevník. (Päť návštev) 1980, SNG.
Pochopiť, čo sa dialo
„Nikdy som vysvetlenie tejto akcie nedával do verbálnej roviny,“ hovorí autor Ľubomír Ďurček.
„Možno to bolo akési poukázanie: Aha, čo sa mi deje! Ale to, čo som tým skutočne sledoval, sa zrejme vôbec nedá premeniť do slov - zmyslom bola tá konkrétna situácia. Zazvonil som, otvorili mi dvere, zachytili, čo bolo napísané na výstrižku a museli si to sami vysvetliť.“
Hútam nad tým, ako by to vyzeralo dnes, ak by sa táto akcia zopakovala. „A napadlo by to dnes niekomu urobiť?“ pýta sa Ďurček. „Žijeme v inej dobe. Vtedy boli štáty izolované, ľudia izolovaní a situácia úplne vyhranená, najmä čo sa týka slobody. Museli sme hľadať vlastné riešenia. Teraz je aspoň napísané, že sme slobodní. To, že to odmietame, je druhá vec.“
Fakt je, že jeho diela, fotografie, záznamy akcií a rôzne iné artefakty, ktoré sú na výstave v SNG, vychádzajú z konkrétneho kontextu. Dnešok im však neuberá na sile, naopak. Nadobúdajú ďalšiu nesmierne dôležitú vlastnosť.
„Pochopiť, čo sa na Slovensku v 70. a 80. rokoch dialo, bude raz možné práve prostredníctvom takých diel, aké v tejto dobe vytváral Ľubomír Ďurček,“ konštatuje v sprievodnom katalógu Tomáš Pospiszyl. Nemožno nesúhlasiť.
Ľubomír Ďurček: Projektovanie vlastnej fyziognómie (9 projektov pre rok 1976), 1976, SNG.
Zázrak, že sa to stalo
K poznaniu minulosti sa však razom pripája aj poznanie súčasnosti. V jednej z miestností je nenápadne položený fascikel. V rohu je pečiatkou jasná výstraha: Tajné! Zastaví vás to, alebo fascikel napriek tomu otvoríte?
Veci, ktoré Ďurček realizoval v rokoch normalizácie, sa zdajú aj človeku, ktorý túto dobu nezažil, priam šialené.
Mnohé z nich pôsobia tak jednoducho, akoby vlastne o nič veľké nešlo, a pritom sú nesmierne dômyselné, absolútne presné a výstižné vo vyjadrení o absurdite doby.
Pýtam sa autora, či sa dnes nad niektorými z vystavených či uskutočnených akcií a diel pozastaví, či ho samého neprekvapuje, že ich vymyslel a že naozaj prebehli.
„Stalo sa mi, že som začal uvažovať o tom, že je to istým spôsobom zázračné – ale nie v tom zmysle, že som to vymyslel, ale v tom, že sa to naozaj dalo realizovať,“ hovorí.
Prichádzame k vystaveným dokumentačným záznamom participatórneho projektu Informácia o rukách a ľuďoch – NFRMC.
„Vyrobil som štítky s textom a oslovil nimi ľudí z rôznych sociálnych skupín, ktorí sa navzájom nepoznali, s výzvou, aby sa zúčastnili dobrodružstva bez akýchkoľvek bližších opisov. Keď oslovený súhlasil, dostal druhý lístok a po skončení akcie tretí,“ vysvetľuje.
Šesť dobrovoľníkov, „divákohercov“, bolo následne prevezených na im neznáme miesto na okraji mesta a usadených za stôl. Nemohli rozprávať, pozerať sa a komunikovať smeli iba hmatom. „Možnosť poznania a dorozumenia bola daná iba rukám. Ale s tým, že neopustia hranice stola.“ Keď čas vypršal, opäť ich naložili do auta a vysadili na želanom mieste bez slov.
„Je úžasné, že som rozdal obyčajné lístky a ľudia do toho išli. Jeden z nich potom napísal, že sa cítil, akoby bol vezený na popravisko. Naozaj sa mi zdá zázračné, že sa to udialo. Keby som teraz niekoho vyzval, mám obavy, že by som počul odpoveď: Čo za to?“ hovorí Ďurček.
IDEA, 1975
Preniesť iskru
To, že vystavuje v galérii, nie je vôbec samozrejmosť. Väčšinu jeho diel vídavali diváci iba bezprostredne – priamo v byte jeho rodičov alebo na ulici, po ktorej napríklad vytrvalo niekoľko týždňov kráčal s knihou Áno/Nie a ukazoval ju len na požiadanie.
Preniesť „iskru“ diel, v ktorých bol do veľkej miery dôležitý proces, do galérie, nie je jednoduché.
Snaha navodiť rovnaký zážitok, aký prežívali priami účastníci či pozorovatelia týchto výnimočných udalostí, sa zrejme nedá a je azda až zbytočné sa o to pokúšať. Tie diela sú silné a fungujú, nech by boli kdekoľvek.
Kurátorka Mira Keratová v katalógu píše, že „Ďurček kurátorom a bádateľom neprezrádza svoje tajomstvá len tak... Nič sa nesnaží uponáhľať. Príležitosti prichádzajú a tie premrhané pokojne i odchádzajú.“
Bola by škoda, ak by vám táto ušla. Situačné modely komunikácie budú v Slovenskej národnej galérii do 13. októbra.
Ľubomír Ďurček (1948)
Patrí ku generácii slovenských konceptualistov. Výstava Situačné modely komunikácie v SNG predstavuje ťažisko jeho tvorby, ktoré spadá do obdobia 70. a 80. rokov minulého storočia.
V období socializmu bol súčasťou neoficiálnej výtvarnej scény, spolupracoval s P. Bartošom, P. Thurzom, V. Havrillom, J. Budajom, J. Kollerom a K. Fulierovou.
Ako učiteľ pôsobil na Strednej knihovníckej škole a Strednej priemyselnej škole grafickej.
Po roku 1989 boli jeho diela verejne prezentované a stali sa súčasťou domácich a zahraničných zbierok.
Prvá väčšia monografická výstava sa vlani pod názvom Modely komunikácie konala v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici (kurátorka - Mira Keratová).
