Novinka v našich kinách nie je dokument v pravom zmysle. Ale nemecký film Toto nie je Kalifornia skvele pracuje s dobovými zábermi, hudbou aj animáciou.
Priniesli to 80. roky. V československom filme Lucie, postrach ulice obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky po prvýkrát registrujú plochú dosku s kolieskami. Potom hŕstke pionierov niečo skvelé napadne. Zo sídliska môže vzniknúť ihrisko, kde budú na podomácky zhotovených doskách jazdiť medzi trabantami.
A naraz sú ich tisíce. Trénujú na chodníkoch východného Berlína, vybudujú rozvinutú subkultúru, napojenú na Západ, a pritom osobitú.
Áno, Východ nie je Kalifornia. Ale betónový Alexanderplatz, pomník komunistického režimu, je ideálny skejtpark.
Honeckerove deti
Z archívnych záberov, domácich videí a spomienok pamätníkov zložil Nemec Marten Persiel zabudnuté dejiny skejtbordingu v NDR. A po cene z Berlinale, kde mal na jar premiéru, boduje na festivaloch. Zaslúžene.
Muselo dať námahu odolať povinnej „ostalgii“ a ukázať inú verziu minulosti, aká bola zachytená v populárnom filme Good Bye, Lenin! A odolať pokušeniu hovoriť o politike, kde (prinajmenšom na začiatku) nebola.
Pamätníci éry, keď skejtbordistov na ulici filmovala tajná polícia, totiž sami spomínajú, že nešlo o protest: „Dajte decku dosku s kolesami a bude skákať od radosti. Skejtbording je spôsob, ako v sebe uchovať kus dieťaťa.“ Také prosté. Najmä ak to ukazuje jedinečný príbeh.
David „Panik“ Paraceck bol nadaný školák z generácie Honeckerových detí. Pretekársky plával, tréneri ho cepovali. Mal to byť ďalší olympionik, steroidový reprezentant režimu. Ulica a skejtbording boli preňho únikom. Divoký mladík s výzorom punkera, ktorý stále generoval problémy, sa stal vzorom komunity, ikonou všetkého, čím skejtbording bol – pouličnej slobody.
Bolo to také ukážkové, až to bolo podozrivé. Kritikom sa nezdal skejtborder, ktorý jazdil v socializme, vo väzení vítal pád režimu a potom stratil zmysel života.
Príliš pekné na pravdivý osud, vraveli a neverili, že sa mohli v takom rozsahu zachovať domáce videá, kde ešte David nápadne pripomína súčasného športovca Kaia Hillebranda.
Persiel musel priznať pravdu, že to nie je dokument. Aspoň nie v pravom zmysle. „Je to vlastne dokumentárna rozprávka,“ vravel všetkým, čo mu chceli prišiť podvod a žiadali filmára, aby vrátil naspäť ceny.
A toto mu môžeme veriť. Výsledok pre hrané scény nie je o nič menej pravdivý a autentický, ak ide o skejtbording. Akurát Paraceck neexistoval.
Podstatné sú pocity
Zvyšok je najmä skvelý film a mravčia práca s dobovými zábermi, hudbou a citlivou animáciou. Kým západní skejtbordisti počúvali hiphop, soundtrackom ulice Východu bol punk. Aj Persielov film tak pripomína dokumentárny jedenapolhodinový hudobný klip.
Kto čaká fakty, ten sa dozvie o subkultúre, ktorá čulo komunikovala so Západom a bránila sa režimu, ktorý ju chcel oficiálne podchytiť vo vlastnej sieti klubov. No stále mala osobný rozmer nepolitickej revolty. Pre dokument sú podstatné pocity, nie fakty.
Toto nie je Kalifornia nie je film pre skejtbordistov, je pre všetkých tých, čo ocenia výnimočný dokument s objavným obsahom a nápaditou formou. No jednou zmienkou poteší aj tuzemskú komunitu. Písal sa rok 1988 a v Prahe bola slávna akcia Euroskate. Kto o nej spraví film?
