O The Bessie Awards sa hovorí ako o tanečnom Oscarovi. Za aké dielo by ste túto cenu mohli dostať?
„Ja som spolu s ďalšími jedenástimi tanečníkmi nominovaný na cenu za ’outstanding performer’ za prvú časť trilógie, ktorú sme robili s Pavlom Zuštiakom. Celý projekt The Painted Bird však dostal aj nomináciu na najlepšiu produkciu. Výsledky budú známe siedmeho októbra.“
Chystáte sa na ceremoniál odovzdávania cien do New Yorku?
„Áno, budem v Amerike, lebo práve budeme mať premiéru nového tria, ktoré robíme s Pavlom a mojím priateľom Matthew Rogersom.“
Ako vlastne trilógia vznikla?
„S Paľom sa poznáme prakticky od detstva, vždy sme chceli niečo spolu naštudovať, ale nikdy sme si nenašli čas. Až v roku 2010 prišiel s myšlienkou, že ho oslovila kniha The Painted Bird Jerzyho Kosinského. Ide o spisovateľa poľského pôvodu, ktorý emigroval do Ameriky. Témou je emigrácia, vykorenenie, neukotvenie, negatívne stránky vnútorného nomádstva.“
Jednotlivé časti sa od seba dosť líšia, však?
„Prvá časť nazvaná Bastard je mojím sólom. Na javisku je so mnou skoro hodinu len hudobník, ktorý je autorom hudby do celej trilógie. Potom sa však objaví na scéne päťdesiat či šesťdesiat dobrovoľníkov. Mali by byť fyzicky zdatní, pripravujú sa na to pár dní vopred. Túto časť sme premiérovali ešte pred tromi rokmi na festivale Kiosk, potom sme mali predstavenia v newyorskej La MaMe. Druhá časť sa volá Amidst, čo znamená niečo zahmlené, tá bola robená pre nedivadelný priestor, ideálne black box štúdio napustené hmlou. Divák pri nej nesedí, ale pohybuje sa spolu s tanečníkmi, ktorí sa stávajú súčasťou davu. Je to skôr inštalácia ako predstavenie. Tretia časť Strange Cargo bola navrhnutá pre katedrálu. Celú trilógiu sme po prvý raz odohrali naraz na jeseň 2012, ale je ťažké ju dať organizačne celú dokopy, a je to náklad aj na vnímanie diváka.“
Choreografom trilógie je Pavol Zuštiak, aké má on postavenie v rámci tanečnej scény?
„Pavol žije už pätnásť rokov v New Yorku, ale dvanásť rokov pracoval v banke, až potom si riskol ísť na voľnú nohu. Výsledkom jeho práce na voľnej nohe je okrem jeho predchádzajúcich predstavení práve spomínaná trilógia, ale ani po tomto úspechu nevie, čo ho čaká ďalší rok.“
Presadiť sa v Amerike nie je asi jednoduché.
„Ani náhodou. Newyorská scéna je síce samostatný fenomén, ale ani tá nie je podporovaná štátom či mestom, všetko je postavené na privátnej sfére a donátorstve. Väčšina tanečníkov a choreografov sa tam musí živiť vo viacerých projektoch. Rezidenčný systém, kde dostanete nejaký priestor na pár týždňov, aby ste mohli tvoriť dielo, kde vás nikto neobťažuje, dostanete k dispozícii dokonca aj technický park, je vo väčšine prípadov len snom. Keď sme prvú časť našej trilógie robili v Grotowského inštitúte Brzezinke pri Vroclave a na žilinskej Stanici, bol to pre Pavla Zuštiaka tak trochu kultúrny šok. Takú skúsenosť by som však doprial každému, Brzezinka má veľkú energiu, boli sme tam celkom izolovaní od sveta.“
Do akej miery závisí v Amerike úspech od PR projektu?
„Tvorcom v Amerike na ňom veľmi záleží, tam si musíte prenajať agentúru, ktorá zariadi stretnutia s novinármi. Za to, že budete mať články v periodikách ako New York Times, sa platia nemalé peniaze. Potom to však má váhu, ako sa o vašom predstavení napíše. Aj v Belgicku či vo Francúzsku kritiky čítajú bežní ľudia. Ak sú prvé kritiky na predstavenie pozitívne, zo dňa na deň sa vám zvyšuje návštevnosť.“
Vo Viedni práve prebieha festival súčasného tanca Impuls Tanz, kedysi aj Bratislava žila tanečnými festivalmi? Kam sa podeli?
„Je to trochu o ľuďoch. Zlyhalo to na individualizme. Viedeň máme za rohom, ale je tam úplne iná atmosféra. Do Museums Quartier chodia tisíce ľudí.“
Vystupovali ste nedávno na žilinskom festivale odvážneho diváka Kiosk v Stanici Žilina Záriečie, aká to bola skúsenosť?
„Kiosk je netradičná záležitosť, funguje už šiesty rok a teraz boli vypredané predstavenia dlho pred začiatkom. Už len aby si to všimlo aj ministerstvo kultúry a zvýšilo dotáciu.“
Aký je slovenský divák?
„Chýba nám povedomie o súčasnom tanci a umení vôbec. Nečudujme sa, že má potom divák problémy s inscenáciami za hranicou mainstreamu. Práve preto som založil združenie Skok, aby som robil aj aktivity vo vzťahu k nezasvätenému divákovi.“
Začali ste robiť workshopy s divákmi, čo nám môže tanec dať?
„Pri tanci sa musíme naučiť prestať popierať telo, naučiť sa v ňom jednoducho byť. Telo je najväčším paradoxom sveta, je v ňom úplne všetko, celá pamäť nášho vývoja. Telo je nám najbližšie, neodkladáme ho na noc ako knihu na nočný stolík. Napriek tomu mnohí hovoria, že tancu nerozumejú.“
Kresťanské náboženstvo viedlo k oddeľovaniu duše a tela.
„K rozkolu došlo hlavne v stredoveku, sme stále dedičmi popierania vášne či mučenia samého seba. Máme v sebe bloky, aj preto sa tak ťažko napájame na tancujúcich. Posledné roky mám však pocit, že tanec čaká nový boom. Jeden už bol na začiatku dvadsiateho storočia napríklad s príchodom Isadory Duncanovej a ďalších, ktorí sa potrebovali hýbať slobodnejšie.“
Čo hľadajú tí, čo sa hlásia k vám na tanečné workshopy? Tvorivosť či zdravie?
„Často povedia len to, že sa potrebujú hýbať. Tanec má oslobodzujúci efekt, cezeň si ľudia nachádzajú odpovede na svoje životné otázky. Na našich životoch sa totiž veľmi prejavuje to, na akej úrovni narábame s telom. Na workshopoch sa zvyknem účastníkov pýtať: Trávite nejaký čas so svojím telom? Povedali ste mu áno? Paul Auster napísal knihu Zimný denník, svoju autobiografiu, cez telesné prežívanie. Len čo sa ľudia uvoľnia a otvoria, mení sa aj ich mentálne nastavenie, začnú vnímať v širších súvislostiach, nie čiernobielo, ale farebne. Ja som svojím telom posadnutý.“
Boli ste taký aj v puberte, alebo ste si tiež museli nájsť k vlastnému telu postupne nejakú cestu?
„Ja som sa do tanečného tela asi narodil. Ľudia sa ma zvyknú pýtať, koľko hodín cvičím, ale ja sa nejdem pretrhnúť, nemám pravidelnosť v cvičení, ani pred predstavením nerobím zvláštne cviky, ani sa nezdržiavam pridlho v divadle. Prílišná koncentrácia mi škodí. S telom urobím len to, čo intuitívne cítim, že potrebuje. Zatiaľ to u mňa takto funguje.“
Prečo tancujete nahý?
„Nahota sa na javiskách objavuje už desiatky rokov. Dokonca aj u nás narážam na reakcie, že to tu už bolo. Mňa však nezaujíma, či už to bolo použité niekde inde. Možno by sme sa mali naučiť recyklovať, prečo nie? Sme už presýtení originálnosťou. Ak sa nahota objaví v mojom predstavení, tak jednoducho preto, že si danú vec neviem predstaviť v kostýme. U mňa to nie je prvok provokácie ani šoku, k nahote mám úplne prirodzený vzťah a tvorím z vlastného kontextu. Dovolil som si pracovať s nahotou aj s netanečníkmi, kde by sa dalo očakávať, že sa úplne zablokujú. Naopak, mám nádherné skúsenosti. Človek sediaci v kancelárii nemá problém sa na workshope vyzliecť. Samozrejme, nie každý. Dôkaz toho, že máme s telom problémy, je aj to, ako vnímame nahotu. Prečo to riešime, veď sa rodíme nahí. Ja si niekedy na ulici predstavujem všetkých ľudí nahých.“
Možno sme prudérni, ale sú krajiny, kde majú problémy ešte aj s nohou či tvárou.
„Vždy sa nájdu diváci, ktorí povedia, že to na javisko nepatrí. Súvisí to aj so sexualitou. Telo na javisku nám pripomína veľa toho, s čím sme sa ešte na telesnej úrovni nevyrovnali.“
Raz ste v rozhovore použili výraz inteligentné telo. Čo ste tým mysleli?
„Tento pojem som prebral od teoretičky Niny Vangeli. Sú virtuózni tanečníci, ktorí však tancujú ako stroj. Ak však ide z tela ešte ďalšia energia, potom telo rozpráva, prenáša aj zážitky či emócie. Schopnosť premýšľať sa nemusí odohrávať len na mentálnej úrovni, tanečník premýšľa celým telom, akýmsi celofyzickým nadmozgom.“
