Film Stevena Spielberga Terminál pôsobí ako príjemná a dobre napísaná komédia. Zápletka je síce trochu pritiahnutá za vlasy, ale to nikomu na filme neprekáža. Až do chvíle, kým si uvedomíme, že predobrazom bezprizorného Toma Hanksa bol Iránec Mehran Karimi Nasseri.
V roku 1988 letel so statusom politického utečenca do Veľkej Británie, s medzipristátím vo Francúzsku, kde mu ukradli tašku s dokladmi. Z Londýna ho preto vrátili späť do Francúzska, ale na parížskom Letisku Charlesa De Gaulla nevedeli, čo s ním. Do krajiny pricestoval legálne, bez pasu ho však nemohli deportovať do vlasti, a tak ho presunuli do tranzitného priestoru. Tu ostal žiť ako nevyriešený byrokratický problém osemnásť rokov. Niekoľkokrát mal možnosť odísť, Belgicko mu ponúklo dokonca azyl, Nasseri však nesúhlasil s podmienkami.
Pravdepodobne si na istoty svojho nového mikrosveta, kde mu letiskový personál nosil jedlo a noviny, priveľmi zvykol. Väčšinu času čítal, písal si denník, študoval ekonomiku a opieral sa o svoje kufre.
Ich domovom sa stala odletová hala. Osud Iránca Mehrana Karimiho Nasseriho (foto sita/ap) inšpiroval režiséra Stevena Spielberga k nakrúteniu filmu Terminál. Hlavnú postavu stvárnil Tom Hanks.
V čase nakrúcania bol ešte stále obyvateľom odletovej haly a z filmu bol nadšený, len ľutoval, že si ho nemôže pozrieť. Spielberg mu podľa denníka The Guardian zaplatil za filmové práva 250-tisíc amerických dolárov. Nassari opustil letisko v roku 2006 pre vážne zdravotné problémy a po prepustení z nemocnice sa ubytoval v jednom z parížskych útulkov. Dnes má sedemdesiat rokov.
Snímku Terminál nespomíname náhodou. Prípady, keď utečenci bez dokladov uviaznu na letiskách, sú pomerne bežné. Aktuálne Američan Edward Snowden, bývalý spolupracovník CIA stíhaný americkými úradmi za špionáž, už vyše mesiaca prebýva na moskovskom letisku Šeremeťjevo (článok sme odovzdávali do tlače v čase, kedy bol Snowden ešte na letisku. Snowden dostal 1. 8. v Rusku dočasný azyl.) Jeho príbeh sa určite v krátkom čase stane námetom na hollywoodsky trhák, rovnako ako život Juliana Assangea, ktorý založil stránku WikiLeaks a už rok sa skrýva na ekvádorskej ambasáde v Londýne. Scenáristi len čakajú na filmové finále. To, čo vymyslí život, bude určite oveľa bizarnejšie než ich nápady.
Chronický klamárRovnako neuveriteľne, hoci trochu veselšie vyznieva film Ako nezískať Pulitzera (Shuttered Glasses) režiséra Billyho Raya. Hovorí o 25-ročnom Stephenovi Glassovi, ktorý píše články pre prestížny washingtonský časopis The New Republic. Sú sugestívne, vtipné, čitatelia ich milujú a z Glassa sa stáva vychádzajúca novinárska hviezda. Až kým kolegovia z konkurenčného magazínu Forbes nezistia, že si ich vymýšľa.
Usvedčí ho reportáž zo stretnutia mladých hackerov, ktoré sa vôbec neudialo. Vyšetrovaním neskôr potvrdili, že Grass v priebehu rokov 1995 až 1998, keď bol v TNR zamestnaný, napísal 27 článkov, ktoré obsahovali nepravdivé informácie, vymyslenú priamu reč, neexistujúcich aktérov a svedkov, alebo boli nepravdivé od začiatku po koniec.
Grass po odchode z novinárskeho prostredia vyštudoval právo a snažil sa získať licenciu na vykonávanie praxe. Právnická komora mu ju dodnes neudelila pre „morálne zlyhanie“. V roku vydal autobiografiu The Fabulist.
Trochu zakríknutý a hanblivý, ale s túžbou presadiť sa. Stephena Glassa (na snímke) si zahral vo filme Ako nezískať Pulitzera Hayden Christensen.
„Klamár klame znova. Dokonca i vtedy, keď sa má vysporiadať so svojimi hriechmi, nie je schopný faktov,“ sťažoval sa po jej vydaní editor The New Republic Leon Wieseltier.
Dnes štyridsiatnik Glass žije v Kalifornii v malom prenajatom dome s dlhoročnom priateľkou, troma mačkami a bíglom menom Eugene. Na filme režiséra Billyho Raya sa odmietol podieľať, na vierohodnosť jednotlivých scén dohliadali jeho bývalí kolegovia z redakcie. Pri skúšobných projekciách filmu vraj diváci nechceli uveriť, že ide o skutočný príbeh. Zdalo sa im totiž divné, aby v reálnom časopise pracovalo tak veľa dvadsaťročných novinárov. Režisér Ray preto na začiatku filmu uverejnil informáciu, že priemerný vek redaktorov pracujúcich pre New Republic je 26 rokov.
Grass medzitým míňal tisíce dolárov na psychoterapiu a príčinu svojho chronického klamania objavil v nešťastnom detstve. Otec, gastroenteorológ, mával záchvaty zúrivosti, matka, zdravotná sestra, bola chorobne posadnutá poriadkom. Obaja až neprirodzene túžili po úspechu svojich dvoch synov, platil im doučovateľov a neadekvátne ich trestali za zlé známky.
Ako nezískať Pulitzera (Shuttered Glasses, 2003)
Strata pamätiSnímka 50x a stále po prvý raz je sladká romanca s Adamom Sandlerom a Drew Barrymore v hlavných úlohách. Ona si nepamätá, čo bolo včera, on sa zamiluje a zistí, že o jej srdce musí bojovať každý deň znova.
To, že strata krátkodobej pamäti nie je len teória z lekárskych učebníc, dokazuje 50-ročná Angličanka Michelle Philpots, ktorá bola predlohou k filmu. Po dvoch autonehodách sa jej mozog poškodil spôsobom, že si nepamätá nič po roku 1994. Jej manžel ju už dvadsať rokov každé ráno presviedča, že je jej manželom, Michelle polepila byt lístočkami s poznámkami, čo robila včera a čo má urobiť dnes a ak si nie je istá, s kým sa rozpráva, pozrie sa do albumu s fotografiami. Dom neopúšťa bez navigačného zariadenia a svoje pocity opísala slovami: ako keby som žila stále ten istý deň.
Komédia 50x a stále po prvý raz s Drew Barrymore sa inšpirovala osudom Angličanky Michelle Philpotsovej (na snímke).
Prežiť!Na jeseň príde do našich kín snímka z kategórie „prežili, hoci to nebolo možné“. Známy islandský režisér Baltasar Kormákur sfilmoval udalosť, ktorá v roku 1984 šokovala celý Island. Po nečakanej búrke sa niekoľko kilometrov od pobrežia potopila rybárska loď s celou posádkou. Prežil len jeden. Mohutný námorník Guli doplával za šesť hodín k brehu (človek vydrží v mrazivých vodách severného Atlantického oceána najviac pár minút a po pätnástich umiera na podchladenie), prekonal strastiplnú cestu cez pusté lávové pole a hoci ho lekári podrobili množstvu testov, dodnes ostáva záhadou, ako takú záťaž mohol zvládnuť.
Jeho príbeh sa stal na Islande legendou, Kormákur o ňom prvýkrát počul v osemnástich rokoch, o dva roky neskôr stretol Guliho v bare. Snímku Hlboko nakrútil vlani a Island sa ňou uchádzal o nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film.
