Vyrozprávať príbeh krajiny s absurdnými dejinami? Emir Kusturica našiel spôsob. O rozpade Juhoslávie nakrútil primerane absurdné podobenstvo.
Píše sa rok 1995, Daytonská dohoda končí vojnu v Bosne a svet nateraz verí, že národy na Balkáne bude čakať mier.
Ten istý rok v súťaži festivalu v Cannes víťazí film Underground Emira Kusturicu a filmárovi pôvodom zo Sarajeva prinesie už druhú Zlatú palmu v kariére.
Je to veľká udalosť. Kinosála Grand Palais zažíva ovácie, jeden francúzsky kritik sa nechá počuť, že režisér je prinajmenšom potomkom boha Dionýza.
Večer sa oslavuje na pláži pred hotelom celebrít a výsledkom je pravá balkánska hromadná bitka. Médiá majú o čom písať.
Príliš čerstvé rany
V bývalej vlasti, ktorá sa rozpadla ako domček z karát v sérii krvavých konfliktov, však Kusturica nie je bohom. Chorváti, Srbi ani Moslimovia nechápu, prečo by hrôzostrašné vojnové zážitky mali byť poetickou tragikomédiou s absurdným príbehom.
Underground (1995)
- Réžia: Emir Kusturica
- Scenár: Dušan Kovačevič, Emir Kusturica
- Hrajú: Miki Majnolovič, Lazar Ristovski, Mirjana Jokovič, Slavko Štimac a ďalší
- Hudba: Goran Bregovič
Rany po vojne sú príliš čerstvé. Filmára striedavo nazývajú srbským nacionalistom a vinia ho z nostalgie za Titovou Juhosláviou. Kusturica zas má pocit, že filmu nerozumie nikto. Východ ani Západ.
Autobiografiu napísal práve preto, aby jeho postojom aspoň niekto rozumel. A vo svojej knihe tvrdí, že švy štátu Juhoslávia začali praskať dávno pred vojnou.
„Život v demokracii otvoril nové rany bez toho, aby staré boli zacelené. (...) V prvých demokratických voľbách Moslimovia, Srbi a Chorváti prevalcovali nás ostatných - občanov, ktorí sme verili, že je na Balkáne možné byť občanom,“ píše v knihe Kde som v tom príbehu ja? sarajevský rodák.
Útek z nakrúcania
A možno aj podvedomie umelca vopred vytušilo, čo sa blíži. Už v roku 1992, keď v USA nakrúcal film Arizona Dream s Johnnym Deppom, prepadol ho nepokoj a depresie. To, čo nasledovalo, sám opisuje ako najväčšie pátranie v dejinách filmu.
Poisťovne, producenti aj psychiatri sa spojili a po svete naháňali režiséra, čo utiekol z nakrúcania a kdesi sa ukrýval. Film napokon dokončil a po návrate zo zámoria plánoval žiť na striedačku vo Francúzsku a doma v Juhoslávii. Lenže bol tu problém. V televízii ohlásili, že Juhoslávia už neexistuje.
Kusturica nasadol do lietadla a letel do Európy. Srbi a Chorváti už bojovali, no v rodnej Bosne sa vojna zdala vzdialená.
Kamaráti sedeli v sarajevskej kaviarni nad fľašou rakije a upokojovali filmára: „Tu a vojna? Na to nie je dôvod.“
Rozhodol sa teda, že si splní sen a s Johnnym Deppom zorganizujú v Sarajeve filmový festival. Iný názor mala jeho matka: „Čo ti to napadlo? Akýže festival? Teraz treba zobrať nohy na plecia a utekať!“
Z festivalu nebolo nič a o dva mesiace bolo jasné, že najbližšie roky ani nebude. V Sarajeve sa začalo strieľať.
Foto - outnow.ch
Televízna propaganda
Vojnu prežil v zahraničí. Pendloval medzi Francúzskom a New Yorkom a hltal správy v televízii. „Bolo to dôležitejšie ako jedlo,“ zaspomínal v knihe, ako vznikol Underground.
„Pri sledovaní všelijakých programov rozličných televíznych staníc a ich úplne odlišnom prezentovaní rovnakých udalostí som pochopil, že Hitlerovi ku konečnému úspechu jeho zločineckej politiky chýbala len televízia. Ak by mal televíziu, bol by neporaziteľný.“
Takto vznikol Underground, filmový príbeh o sile propagandy a živote v klamstve. Mnohí ho len varovali. Príbeh partizánov, čo desaťročia po vojne prežívajú v podzemí vo viere, že vojna stále trvá, je vraj príliš absurdný a divák ho neprijme.
Kusturica oponoval. Absurdné je čosi iné, nesúhlasil: vlastné dejiny Juhoslávie a súčasný svet.
„Anekdota o nešťastníkoch, ktorí si v podzemí myslia, že druhá svetová vojna trvá, mi v porovnaní s klamstvami, v ktorých žije dnešný svet, pripadala ako nevinný žart,“ snažil sa vysvetľovať absolvent pražskej školy filmu FAMU.
V roku 1941 sa pred fašistami ukryli. V podzemí ďalej pätnásť rokov vyrábajú zbrane, rodia deti a veria, že na povrchu stále zúri vojna. Foto - Outnow.ch
Maslo na hlave
Nápad bol na svete, zostávalo zohnať peniaze. Sponzori sa nehrnuli podporovať filmára, ktorý kedykoľvek z nakrúcania utečie, extrémne prekročí rozpočet a vôbec, je nedôveryhodnou osobou.
Veľkolepé podobenstvo by nikdy nevzniklo, keby sa nenašiel francúzsky stavebný magnát, ktorý ho zaplatil. Vraj keď videl Kusturicov film Dom obesenca, od dojatia plakal.
Sám filmár mal vysvetlenie, prečo bol film kontroverzný. Z vojny viní všetkých, nielen Srbov, a názor, že maslo mali na hlave všetci, vraj podľa neho v týchto časoch nebol príliš populárny.
Inde rozvíja konšpiračné teórie, že za pádom Juhoslávie museli byť veľmoci, len sa musí zistiť, ktorá - USA, Nemecko, Francúzsko či Vatikán?
Čo zostáva faktom, belehradskú premiéru Undergroundu v prepychovej sále vybavil osobne Slobodan Miloševič a režisér sám priznal slabosť pre srbského politika, hoci neskôr tvrdil, že bol iba naivným „politickým idiotom“.
Nič z toho však nepokazí kvality príbehu. Podobne to videla mládež na Západe, čo Underground ocenila a najviac sa jej pozdávalo niečo úplne iné ako politika – energická balkánska dychovka.
Zdroj: Emir Kustica: Kde jsem v tom příběhu já? (2012)
