izne.
Cítite na sebe stále nálepku snoubordista prípadne rafter pre vaše rané filmy?
Ťažko to viem posúdiť, záleží na divákovi, ako ma vníma. Odvtedy som robil mnohé veci, ktoré za to stáli, ibaže úspech prvých filmov bol taký veľký, že túto nálepku budem mať možno aj do konca života. Už som sa s ňou zmieril, neprekáža mi.
Máte práve rozpracovaný podobný divácky hit?
Naposledy som nakrúcal seriál Horiaci ker s Agnieszkou Holland a po niečom takom je ťažké prijať novú rolu. Bol to krásny projekt od samého začiatku, veľký zážitok. Rozvíril trochu vlny v brandži, ľudia začali hovoriť, že by sa konečne mohli začať robiť poriadne veci. Takýchto scenárov sa síce nepíše veľa, ale rozhodol som sa už netočiť nič, čo sa mi skutočne nebude páčiť. Snažím sa vyberať si, aby som dokázal sebe aj divákom, že viem robiť aj niečo iné.
Napríklad?
Začal som režírovať. Spolupracujem so svojimi spolužiakmi zo základnej školy. Robíme nielen reklamy, ale píšeme aj scenár k celovečernému filmu, ktorý by sme mali začať nakrúcať na budúci rok. Už na tom nejaký čas pracujeme, tak to azda konečne vyjde.
Prvé filmy bývajú často dosť osobné, o čom bude ten váš?
Chceme nakrútiť film o natáčaní filmu. Mala by to byť bizarná komédia so slobodným humorom. Komédie, ktoré sa nakrúcajú u nás, sú totiž buď horko-sladké, alebo „kameňáky“, teda úplne hlúpe. Mám rád štýl Pirátov z Karibiku alebo aktuálne filmu Osamelý jazdec Ide síce o western, ale tvorcovia si dovolili veľa vtipných úletov. Verím, že idem týmto smerom.
Aj poľský film režiséra Mareka Najbrta je o nakrúcaní filmu. Nebude to podobné?
V ich filme sa viac filozofuje, náš nebude mať žiadnu ambíciu okrem toho, aby sme ľudí pobavili, určite nechceme moralizovať. Vyvinuli sme si vlastnú poetiku, ktorú pretláčame aj do festivalu Český tučňák. Je to niečo na štýl Monty Python, absurdný surrealistický humor.
Populárne reklamy na mobily, v ktorých vystupujete, ste však nerežírovali vy, však?
Nie, tie nie.
Aký je to pocit čítať o sebe v bulvári, že ste sa „upísali“ mobilnému operátorovi?
Také články veľmi nečítam. Dovtedy som sa ponukám účinkovať v reklame bránil, ale postupom času som zmenil názor. Povedal som si, že na čo sa hrám. Keď robia reklamu aj Trojan či Roden, prečo nie Kotek, ten, ktorý hral v Snowborďákoch a všetci ho aj tak berú za komerčného herca? Malo to byť len na tri mesiace, predtým túto kampaň robil Bolek Polívka. Operátor a jeho reklamná agentúra však prišli s takými výbornými nápadmi, že sa z toho vyvinula celá séria. Ľudia majú tie reklamy radi, hovoria mi, že sú super. Málokedy sa podarí, že sa za reklamu nemusíte hanbiť.
V Horiacom kre ste hrali študentského vodcu. Máte pocit, že by vás to ťahalo stať sa lídrom, keby ste žili v roku 1968 alebo v čase nežnej revolúcie?
Nedokážem sa celkom vcítiť do tej doby, ale viem, že nie je jednoduché byť hrdinom. Preto ani nechcem súdiť ľudí, ktorí sa tak nezachovali. Ja som svojím spôsobom ťahúň, vymýšľam projekty, dokážem ľudí motivovať, nejaký punc vodcovstva teda v sebe mám. Netrúfam si však povedať, či by som v tom čase mal odvahu postaviť sa za správnu vec. V živote sa politike úplne vyhýbam. Nepúšťam sa ani do akcií, akou bola napríklad voľba českého prezidenta, ktoré vyburcovali mnohých kolegov. Nie že by som na to nemal názor, len si jednoducho myslím, že môj názor nie je až taký dôležitý, aby som o ňom musel verejne hovoriť, aj keď som mediálna postava.
Nehrozia vám po spolupráci s Hollandovou nejaké úlohy v zahraničných filmoch?
Ešte som nemal šťastie na veľký hollywoodsky projekt. Asi by som si takú príležitosť nenechal ujsť, ale na druhej strane pre ňu nič nerobím. Mnohí kolegovia chodia do Spojených štátov a hľadajú si tam agentov. Ja som však vždy chcel robiť viac réžiu a viem, že tú by som ťažko mohol robiť inde ako doma. Vlastne by sa mi nepáčilo, keby ma ako herca poznali ľudia aj inde ako v Čechách či na Slovensku.
FOTO - SITA
Prečo?
Pretože je príjemné, ak viem, že kúsok za hranicami už budem úplne v pokoji.
V hre Arnolda Weskera Muži odchádzajú, ženy prežijú, v ktorej ste sa predstavili aj v bratislavskom Štúdiu L + S, hráte manželov dám, ktoré sa stretnú, aby sa porozprávali o jedle a o mužoch. Aké typy stvárňujete?
Jeden je päťdesiatročný spisovateľ, druhý štyridsaťročný tieňový minister a ďalší je finančný analytik. V tejto inscenácii hrám aj iné mužské postavy. Lákala ma rozmanitosť, bola to možnosť vyblázniť sa.
Okrem vás v hre hrajú samé ženy.
A pri skúšaní tam bola ešte režisérka, produkčná, zvukárka.
Ako znášate takú presilu?
Spočiatku som bol veľmi ohľaduplný a slušný, ale keď sa začalo to štebotanie a každá z nich mala na všetko svoj názor, ktorý musela prejaviť, musel som to vziať trochu do rúk.
Lepšie sa vám hrá v čisto mužskom kolektíve, akým je Divadlo Járy Cimrmana?
Nerozdeľoval by som to rodovo, skôr ide o individualitu ľudí, ktorí s vami sú na javisku. Jedno, či je to muž, alebo žena, dôležité je, či sú otvorení a chcú sa s vami baviť, alebo nie. Uvedomil som si však, že v poslednom čase dosť často spolupracujem s režisérkami. S Andreou Sedláčkovou, Alicou Nellis, Agnieszkou Holland, Darinou Abrahámovou. Alebo chlapov v niečom štvem, alebo sa ženám páčim. Netuším.
Stali ste sa hrdinom ženských filmov.
Nevnímam, že by to boli ženské filmy. Možno som trochu empatickejší, emotívnejší človek, plačem nad filmami, ako je Láska nebeská, ale pri tzv. ženských témach sa učenlivý muž môže všeličo dozvedieť.
Čo ste sa napríklad dozvedeli od Ivany Chýlkovej, s ktorou ste hrali milencov vo filme Perfect Days?
Ona bola spočiatku trochu v rozpakoch, predsa len by som mohol byť aj jej synom. Ale stres sme odbúrali dosť rýchlo. Nedávala mi konkrétne rady ohľadne žien, snažím sa však čítať medzi riadkami, takže určite som si od nej niečo vzal. Perfect Days, to pre mňa bola po dlhom čase ponuka, do ktorej sa mi chcelo ísť. Išlo o iný typ úlohy, aký som dovtedy hral.
Vojtěch Kotek (25)
8
V dátume narodenia má tri osmičky. Narodil sa 8. 1. 1988.
25
filmov má na svojom konte, medzi nimi tituly ako Snowboarďáci (2004), Rafťáci (2005), Ro(c)k podvraťáků (2006), Poslední vlak (2007), Venkovský učitel (2008), Rytmus v patách (2010), Perfect Days: I ženy mají své dny (2011), Horiaci ker (2013).
2011
Od tohto roku hrá spolu s otcom Václavom Kotkom aj v Divadle Járy Cimrmana, kde vystupuje v hre Vražda v salonním coupé v roli praktikanta Hlaváčka.
S režisérkou tohto filmu Alicou Nellis ste podpísaní aj pod televíznym projektom Nevinné lži.
Každú epizódu tohto cyklu nakrúcal iný režisér. Alica robila prvý a ja druhý diel s Vojtom Dykom a Táňou Vilhelmovou v hlavných úlohách. Scenár napísal Peter Kolečko, ktorý mi je ako autor blízky, lebo vie doviesť veci až do absurdity a ako jeden z mála vie napísať aj dobré dialógy. Ja si totiž svoje repliky často prerábam a u Petra to nemusím robiť až tak často. V jeho hre hrám aj Vinetoua v divadle v Kladne. Jakub Prachař je Old Shatterhand. Je to super predstavenie, veľmi ma baví.
S Vojtom Dykom bojujete symbolicky o české ženské srdcia, nie ste konkurentmi?
Naopak, dosť spolupracujeme. Oslovil ma, aby som mu nakrútil záznam z Lucerny, kde hrali s B-Side bandom. Veľmi ho obdivujem ako speváka. Poznáme sa už dlho, chodil s mojou spolužiačkou zo strednej školy. Ja som do nej bol síce tiež zaľúbený, ale v tom čase ma už dávno odmietla.
Takže predsa len súperi!
Necítim sa konkurenčne. Sme taká malá krajina, že keby sme si ešte aj závideli, je to o ničom.
Čo vás teda účinkovanie v hre naučilo, kto vo vzťahoch prežije? Muži či ženy?
Muži veľmi nie, ale ženy prežijú aj jedna druhú. Z tohto predstavenia som si zobral najmä to, že ženy nedokážu byť také kamarátky ako chlapi.
Máte ten pocit?
V hre vystupujú tri dlhoročné kamarátky, ktoré sa sťažujú na chlapov, ale cítiť z nich aj istú závistlivosť voči sebe. My muži to až tak neriešime. Ženy možno nemajú priateľstvo v rebríčku hodnôt až tak vysoko. Ako hovorím v jednom z monológov v hre, ženy a muži nevidia v sebe potenciálnych partnerov, ale súperov. Otázka nestojí, či ťa milujem, ale či môžem nad tebou vyhrať. Súboj pohlaví je všadeprítomný a prenáša sa aj do vzťahov a bráni tomu, aby boli k sebe otvorení. Ja o tom však vo svojich dvadsiatich piatich rokoch viem veľmi málo, môj najdlhší vzťah bol dvojročný. Naša babička svojho muža, s ktorým žila päťdesiat rokov, spočiatku veľmi nemilovala, ale naučila sa. Moja mama hovorí, že aj desať rokov dobrého života dnes stojí za to, že by sa malo do toho ísť a nehľadieť na okolnosti.
Kedysi boli ženy na mužov viazané ekonomicky, čo isté veci zjednodušovalo.
Emancipácia je správny proces. Veľmi sa mi páčia ženy, ktoré mi dokážu imponovať tým, že niečo dokážu a idú zas svojimi vecami. Isté je však, že to trochu komplikuje vzťahy. Je však na nás, aby sme sa s tým naučili žiť. Ale vyznať sa v ženách je ťažké. Ak je muž veľmi ochotný a snaží sa jej vyhovieť, prestane ju zaujímať.
Na čom podľa vás stroskotáva najviac vzťahov?
Na možnostiach, ktoré máme. Potrebujeme, aby nás ten druhý neustále napĺňal, aby bol pre nás stále zaujímavý. Doba je zložitá, kúpime si auto, a za tri dni naše nadšenie opadne. Prejavuje sa to aj vo vzťahoch. Až sa niekedy pýtam, čo vlastne majú ženy na tých chlapoch rady. Upodozrievam, či to nie je len úspech, postavenie v spoločenskom rebríčku, schopnosť imponovať. Potom môže vzťah veľmi jednoducho stroskotať na tom, že muž prestane byť úspešný. Ja cítim lásku ako súzvuk vo vnútri. Dôležité je, ako ma chápe, ako sa pri nej cítim, akým ma robí, keď som s ňou.
Je takýto mužsko-ženský súzvuk v praxi možný?
Ak by som to mal súdiť iba podľa svojho života, poviem, že to vôbec nie je možné. Ale stále chcem veriť.
Pre aké veci by ste chceli, aby vás ženy milovali?
Nepotrebujem, aby ma ženy milovali. Stačí mi, ak ma bude milovať tá jedna, moja.
