V rodnej Žiline ho ľudia najskôr poznali ako lekárnika, tí bližší vedeli aj o jeho fotografickej vášni. Tá nakoniec prevážila a z vyštudovaného magistra farmácie Igora Grossmanna, ktorý zomrel 4. augusta ako 89–ročný, sa v polovici 60. rokov stal profesionálny fotograf.
Začínal dokumentárnymi snímkami slovenskej dediny, ďalšími oblasťami jeho tematicky širokej tvorby boli priemyselná a reklamná fotografia. „Grossmann patril ku skupine autorov, ktorí svojou tvorbou, vymykajúcou sa oficióznosti a propagandistickým tendenciám, prispeli k novej tvári vtedajšej slovenskej fotografie, zásadne oživili jej charakter,“ hovorí pre SME historik umenia Václav Macek.
Neskôr sa Grossmann orientoval na reportážne cykly z ciest po Francúzsku, Arménsku, Rumunsku a Taliansku z prelomu 60. a 70. rokov. V tom čase sa usadil v Bratislave, intenzívny kontakt s kultúrnym životom ho priviedol aj k portrétovaniu známych umelcov.
V trvalom zakotvení jeho diela zohrali podstatnú úlohu 90. roky. „Na ich začiatku sa obnovil záujem o Grossmannovu tvorbu, organizovali sa nielen výstavy, ale najmä vznikali katalógy a publikácie, takže dnes už sa jeho dielo nedá obísť,“ dodáva Macek. A tak Grossmannova širokospektrálna tvorba je navždy zdokumentovaná v knihách ako Metamorfózy skla, Obrazy odviate časom či Osobnosti slovenskej kultúry.
Pritom sám sa už dávno medzi ne zaradil, o čom svedčí aj cena za celoživotnú tvorbu Osobnosť slovenskej fotografie, ktorú prevzal pred tromi rokmi v bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie. „Aj keď sa stal slávnym a uznávaným, nikdy nemal pocit, že ho treba obdivovať. Navždy si ho budem pamätať ako skromného a pokorného človeka,“ uzatvára Václav Macek.
