Patril ku generácii, ktorá začala tvoriť koncom 40. rokov. Stal sa svedkom aj symbolom peripetií českého filmu a zostane jedným z jeho najrešpektovanejších režisérov.
Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom.
Dajte vedľa seba všetky jeho filmy a len ťažko objavíte niečo ako osobitý rukopis. Ani na druhý pohľad nemá veľa spoločného dráma z éry heydrichiády (Vyšší princíp), dodnes vtipná komédia (Svadba ako remeň) či poctivý životopis opernej divy (Božská Ema s Jurajom Kukurom a Božidarou Turzonovovou).
Nemal talent génia ako František Vláčil, zásadový postoj k dielu Ladislava Helgeho, na druhej strane nebol ani konformistom typu Otakara Vávru, čo prežije bez úhony každý režim.
Jiří Krejčík
(1918 - 2013)
český režisér, scenárista a príležitostný herec
počas 2. svetovej vojny pôsobil v barrandovských ateliéroch ako štatista, samostatnú režijnú prácu začal pri reklamných a krátkych filmoch
ako režisér debutoval v roku 1947 filmom Týden v tichém domě na motívy Nerudových Poviedok malostranských
vrchol jeho tvorby prišiel v 60. rokoch, keď nakrútil snímky Vyšší princíp, Svadba ako remeň, Penzión pre slobodných pánov
v 70. rokoch nakrútil životopisnú snímku Božská Ema o opernej speváčke Emme Destinovej
Vo veku 95 rokov zomrel vo štvrtok v pražskej nemocnici Jiří Krejčík, jeden z najrešpektovanejších českých filmárov najstaršej generácie.
Apolitický človekNebola to najšťastnejšia generácia. Remeslu sa učili priamo na pľaci, FAMU ešte neexistovala. Do filmu, v tom čase už v rukách štátu, vstupovali po vojne. Celé ďalšie desaťročie nachádzali vlastnú tvár a medzery v prikázanej doktríne.
Na cenzúru narazil už druhý Krejčíkov celovečerný film Svedomie z roku 1949.
Anglický filmový kritik Peter Hames napísal, že Krejčík patril k režisérom, čo v tom čase „skúmali hranice socialistického realizmu“. V dobovom rozhovore filmár povedal, že je „apolitickým človekom s apriori negatívnym postojom k ideologickým témam“.
Nešťastná generáciaNajväčšiu príležitosť dostal práve v päťdesiatych rokoch. Pôvodne mal režírovať rozprávkový veľkofilm Cisárov pekár – Pekárov cisár, no nevedel sa dohodnúť s hlavným hercom Janom Werichom a napokon film režíroval starší Martin Frič.
Keď v sebe filmári po uvoľnení pomerov našli odvahu, prišla neslávne známa konferencia v Banskej Bystrici a ďalšie zákazy.
„Je pravdepodobné, že nebyť ideologického masakru roku 1959, stali by sa ústrednými hýbateľmi budúceho vývoja československej kinematografie,“ špekuloval filmový publicista Jan Lukeš o Krejčíkovej nešťastnej generácii.
Vyšší princíp - Ivan Mistrík a Jana Brejchová. FOTO - ČSFD
BožidaraTurzonovová a Juraj Kukura v Božskej Eme. FOTO - ČSFD
Nechytil dych novej vlnyLenže, dopadlo to inak. V šesťdesiatych rokoch už ako zaslúžilí umelci neveriacky sledovali nástup mladšej generácie. Niektorých nová vlna strhla svojou energiou a chytili druhý dych, no Krejčík k nim nepatril.
Najlepšie to ukazuje jeho najslávnejší film. Vyšší princíp o gymnazistoch popravených gestapom vznikol na začiatku šesťdesiatych rokov, ale stále používa zovreté rozprávanie, zrozumiteľný príbeh či idealizované postavy – inými slovami, konvencie, čo nová vlna onedlho opustí.
Po roku 1984 a poslednom filme Predavač humoru zostal aktívny v divadle a televízii. Celovečerný televízny príbeh Osudové peniaze nakrútil ešte ako 92-ročný.
V roku 1998 získal ocenenie Český lev za dlhodobý umelecký prínos českej kinematografii.
Ako herec sa objavil vo filmoch viacerých kolegov, naposledy v Pelíškoch Jana Hřebejka sa úloha zaujímavo pretla s jeho životom.
Notorický kritik porevolučných pomerov si zahral namosúreného lekára. Krejčík ešte v minulom režime vymyslel hlášku „Proletáři všech zemí, vyližte mi prdel,“ ktorú práve v Pelíškoch spopularizoval Jiří Kodet.
