Na prvý pohľad sa mnohé z malieb zdajú také jasné, priam jednoduché, obyčajné – dojčiaca madona, portrét panovníka, opäť nejaká madona, oltárne obrazy, ženy oplakávajú Ježiša, opäť madona s Ježišom a už aj s Jánom Krstiteľom, nejaký svätec, potom svätica, potom madona. Majú zbožné či, naopak, celkom bezbožné pohľady, telá im pokrýva priesvitná pokožka, a tie ich výrazy – raz pripomínajú neživé figúrky, no inokedy z ich tvárí cítiť odpor, nadšenie aj nehu.
Výstava toho najlepšieho z talianskej proveniencie domácich zbierok predstavuje asi päťdesiat malieb, majoliku aj grafiky. A až na výnimku dvoch malieb ide o diela určených autorov. Medzi nimi sú napríklad Annibale Carracci, Francesco Morandini, Giulio Cesare Procaccini, Jacopo de' Barbari, Giovanni Battista Piazzetta, Francesco Boneri prezývaný Cecco del Caravaggio a mnohí ďalší.
Prvý pohľad a predsudky o starom umení nechajte doma. Tie v tomto prípade nie sú veľmi dobrým sprievodcom. Oveľa lepším je katalóg, vysvetľujúce popisky na stenách a v ideálnom prípade výklad lektora či kurátorky.
Ak totiž nie ste práve typ, čo sa vyzná v histórii a umení, to podstatné z tejto výstavy vám zrejme unikne, a to by bola škoda. Možno vášmu oku ulahodia pekné obrázky, osvieži vás klimatizácia nastavená na sveter a ponožky, ale asi nestihnete vytušiť tie úžasné príbehy, ktoré sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Iba z rýchleho prechádzania miestností sa napríklad nedozviete, že každá z madon vznikla z úplne iných dôvodov, ani to, že mnohí z vystavených autorov by sa náramne čudovali, ako dnes velebíme Rafaela, Michelangela či Leonarda.
Ak sa však podujmete stráviť tam nejaký čas a necháte sa viesť zámerom tvorcov, dočkáte sa vcelku dobrodružnej cesty naprieč storočiami. A možno medzi tými starými maľbami zistíte, že súčasné umenie je vám vzdialené menej, než ste sa nazdávali.
Cesare Gennari: Kajúca sa Mária Magdaléna. Okolo 1662, Bratislava, SNG
Lorenzo Lippi: Svätý Sebastian. 1628 – 1640, Bratislava, SNG
Antonio Molinari: Achilles a dcéry kráľa Lykoméda. Okolo 1680, Bratislava, SNG
Čudovali by sa, čie meno prežilo
Kurátorka výstavy Talianska maľba ZUZANA LUDÍKOVÁ rozpráva o starom umení so zanietením bádateľa a s nadšením diváka. Keď nastúpila do SNG, v Zbierke starého európskeho maliarstva nebol evidovaný ani jeden Florenťan. Ona však objavovala jedného za druhým.
Ako historik umenia postupuje, keď sa snaží nejaké dielo napríklad zo 17. storočia priradiť ku konkrétnemu autorovi?
„Sú na to rôzne metódy a spôsoby. Tou najjednoduchšou je množstvo databáz od detailných obrazových až po tie jednoduchšie. Na základe ikonografie alebo okruhu majstra, o ktorom sa nazdávame, že by mohol byť autorom, pátrame ďalej.“
Nie je to tak trochu hľadanie ihly v kope sena?
„Po čase už nie. Keby však umelci vedeli, koľko starostí dnes narobia historikom umenia, určite by sa starostlivo podpisovali a datovali svoje diela. Jedného autora som hľadala tri roky. Po prvom omyle nasledoval ďalší tip a ten už vyšiel – bol to Francesco Morandini, ktorého máme na výstave. Inokedy to bola náhoda – idúc po Miláne som v antikvariáte našla originál našej kópie, a tak som bez väčšej námahy mohla určiť autora.“
Ktoré diela sa vám podarilo identifikovať?
„Boli to diela maliarov z Florencie. Keď som nastúpila do SNG, v Zbierke starého európskeho maliarstva nebol evidovaný ani jeden Florenťan. Potom som však objavovala jedného za druhým. Bola to aj vec náhody. Maľby sa mali reštaurovať a ja som nechcela pristúpiť na to, aby sa reštaurovali diela, ktoré nevieme priradiť k autorovi. Odhodlala som sa naštudovať florentské maliarstvo 16. storočia a zrazu som v zbierke objavila štyri maľby, o ktorých sa nevedelo, že ich vytvorili Florenťania.“
Prečo sa tí autori nepodpisovali? Vtedy už predsa boli medzi maliarmi aj hviezdy, oni nechceli byť tiež slávni?
„Chceli, no zostava, ktorú tu máme, si ani nepomyslela, že by sa na ňu dalo zabudnúť. Naopak, keby sme im začali rozprávať o Rafaelovi, Michelangelovi a Leonardovi, tak by sa asi náramne čudovali, že práve títo sú dnes pre nás zaujímaví. Oni totiž pracovali v dielňach, ktoré produkovali obrovské množstvo obrazov, mali medzinárodnú klientelu odberateľov a považovali sa za skutočných producentov umenia. Experimentátori, ktorým popadala freska, lebo sa rozhodli použiť inú metódu, boli považovaní za neschopných. Aj Leonarda považovali tak trochu za lenivca, lebo maľoval veľmi pomaly a im to prišlo ako zlyhanie, nie ako možnosť iného spôsobu tvorby, súdiac podľa komentára Giulia Romana.“
Cecco del Caravaggio (Francesco Boneri): Kristus padá pod krížom. 1610 – 1620, Bratislava, SNG (O 4175)
V Ríme sa o priazeň a nasledovníkov delili dve výrazné postavy – Annibale Carracci a Michelangelo Merisi da Caravaggio. Týchto dvoch už scéna uznávala aj počas ich života aj napriek experimentom, nie?
„Carracciho uznávali azda viac ako Caravaggia. Oňho nastal väčší záujem až po jeho smrti, trval asi 20 – 30 rokov a potom zasa upadol. Stále o ňom vieme iba veľmi málo, lebo všetko, čo s ním súvisí, sú najmä súdne spory. Tušíme, že bol slávny už počas svojho života, lebo často sa zaplietol do podivných situácií, no nepoznáme nič presnejšie. Pohyboval sa síce vo vysokých aristokratických kruhoch, ktoré ho obdivovali a nakupovali od neho obrazy, no nevieme, v akom množstve. Pravdepodobne to bola iba veľmi úzka vyhranená skupina ľudí.“
Kto vtedy rozhodoval o tom, ktorý maliar získal priazeň aristokratov a spoločnosti?
„Antikvári – milovníci umenia a vzdelaní cirkevní hodnostári, ktorí mali čas sa tomu venovať. Bol v tom aj ich profesionálny záujem, lebo monumentálne kostolné interiéry potrebovali niečím vyzdobiť. Potom to boli rodiny z vyššej triedy, ktoré potrebovali vyzdobiť svoje rodinné kaplnky a postarať sa o svoje zdedené a ďalej zveľaďované obrazárne. Debaty medzi objednávateľom a umelcom viedli k hodnoteniu diel a k stanoveniu základných noriem. Tak vznikali prvé bedekre – knižky, ktoré boli písané pre pútnikov. Postupne sa zavádzal celý hodnotiaci systém, najprv aj s bizarnými poznámkami, neskôr vďaka školám a inštitúciám už bol oveľa presnejší.“
Caravaggio vraj každým novým obrazom spôsobil malý škandál. Usilovali sa vtedy umelci v dielňach napĺňať predstavy dobových noriem, alebo sa chceli od nich odlišovať podobne ako on?
„V prípade Rímu na začiatku 17. storočia bol pre úzku skupinu ľudí kánonom práve Caravaggio. Maľoval zvláštnou metódou – vo výjave ponorenom do temnoty ožiaril prudkým osvetlením pre dej bezpodmienečne dôležité momenty a túto metódu využívali ďalšie tri-štyri generácie umelcov v Ríme, no nie všetci súčasníci. Niektorí sa priklonili ku klasickému kánonu, ktorý presadzovali Caracciovci na akadémii v Bologni. To, že dnes je nám estetika Caravaggia a jeho nasledovníkov blízka a aj v súčasnosti sa jej venujú veľké výstavy vo svete, však súvisí s konvenciou 20. storočia – viac veríme markantnej osobnosti Caravaggiovi s búrlivou tvorbou ako ďalšiemu hýrivému maliarovi, hazardnému hráčovi Guidovi Renimu, ktorého tvorba bola uhladená a evokujúca priam zdržanlivo nedotknuteľný pôvab. Pritom Reni bol v 19. storočí zbožňovaný a nasledovaný množstvom umelcov. Jeho sláva sa zdala byť neoblomná, no dnes máme vo všeobecnosti vo väčšej láske rímsku bohému ako bolonských klasicistov.“
Giulio Cesare Procaccini: Krst Krista, 1612 - 1616, SNG (0 93)
Až desať z vystavených diel pochádza zo zbierky Jána Pálffyho. Aj iní šľachtici sa na našom území venovali zbieraniu umenia?
„On zbieral programovo a zaujímal sa o umenie. Jeho prípad je však zaujímavý aj tým, že vo viedenskom paláci sústredil svoju zbierku moderného maliarstva, v Kráľovej pri Senci mal diela prevažne z obdobia baroka, v bratislavskom paláci vystavoval obrazy historického maliarstva. Od konca 17. storočia si väčšina aristokratických rodín zakladala obrazárne a zbierky. Bola to akási spoločenská povinnosť a módnosť – pohostiť sa, organizovať koncerty a kvalitne tráviť čas, k čomu patrilo aj zhováranie sa o umení. Väčšinou však šľachta držala svoje najlepšie diela vo viedenských palácoch, a preto sa ich k nám veľa nedostalo.“
Zrejme musíte veľmi dobre ovládať príbehy z mytológie, zo Starého či Nového zákona, lebo keď interpretujete nejaké dielo, jeho dej opisujete do malých detailov. Je to tak?
„Práveže ak ide o obrazy s náboženskou tematikou, je to jednoduchšie, keďže existujú podrobné lexikóny, podľa ktorých sa dajú jednotlivé symboly jasne určiť. Oveľa náročnejšie sú obrazy, ktoré nemajú náboženský námet. Na tie treba mať naštudovanú najmä históriu a niekedy aj krásnu literatúru. Napríklad maľba vo vstupnej sále od Andrea Michieliho pôsobí na prvý pohľad dosť mätúco, no dnes už vieme, čo sa tam odohráva.“ (prečítajte si opis deja pod fotografiou)
Andrea Michieli: Historický výjav z Benátok. Okolo 1600, SNG: „Na maľbe vidno panovníka s korunou podobnou korune Rudolfa II. Habsburga, no scéna vítania mladej, zrejme urodzenej dámy, sa odohráva v morskej lagúne. Ale prečo by Rudolf II. niekoho vítal na morskom pobreží? Je tam nesmierna zmes rôznych neidentifikovateľných informácií, ktoré sme dlho nevedeli rozlúštiť. Na obraze sú namaľované zásnuby Kataríny Cornarovej. Serenissima ju vyhlásila za dcéru Benátskej republiky a vydali ju za cyperského kráľa. Krátko na to za záhadných okolností kráľ zomrel. Kráľovná vdova potom požiadala Benátsku republiku o ochranu Cypru. Asolo sa stalo posledným útočiskom Kataríny Cornarovej. Dožila v nádhernom prostredí obklopená významnými umelcami a vzdelancami. Cyprus pripadol Benátskej republike.“
Francesco Vanni: Mária Magdaléna. 1600 – 1610, SNG
Ako maľby, ktoré vidíme aj na výstave, vnímali ich vtedajší diváci?
„Na výstave môže divák postupne sledovať meniaci sa zámer autorov. Obrazy zo 16. storočia, ktoré pôsobia ako hodnoverná fikcia, majú skôr symbolický význam. Môžeme na nich sledovať kompozíciu či priestorovosť. Keď prechádzame do 17. storočia, ide viac o drámu a hodnovernosť výjavu. Jedným z najdôležitejších kritérií bolo, aby sa príbeh – zázrak, sprítomnil pred zrakom diváka v tom okamihu, keď sa naň pozrie. Preto barokoví autori maľovali príbehy v tom najdramatickejšom, najvyhranenejšom okamihu, aký mohol v ich rozprávaní nastať. Výstava sa končí pri obraze slávneho Tiepola, ktorý sme si vypožičali z Talianska. Znázornená je na ňom Mojžišova obriezka. Na obraze však nič nenasvedčuje ďalším udalostiam, a to aj napriek tomu, že je to mnohofigurálna scéna. Je však podaná spôsobom, ktorý mal zaujať pozornosť diváka a upriamiť ju na jediný okamih.“
Je znalosť starého umenia základ, bez ktorého sa divák súčasného umenia nezaobíde?
„Verím, že súčasné umenie môže byť dobrým základom. Máme ho aktuálne k dispozícii. Isto je nám bližšie ako staré umenie, napriek tomu, že mnohé diela z minulosti neboli vytvorené iba pre ich súčasnosť, ale so zámerom pretrvať. Keď príde divák na výstavu starého umenia, podujíma sa sledovať aj iné zámery ako len s rôznymi nárokmi pristupovať k dielam. Okrem zjavných rozdielov, akými sú zvolené materiály, technologické postupy, estetika či význam v spoločnosti, je azda najdôležitejšia zmena ich funkcie. “
Giovanni Battista Piazzetta: Boh-Otec. Okolo 1750, Bratislava, SNG
Simone Pignoni: Svätá Praxedis. Okolo 1660.Bratislava, SNG
