S českým muzikantom Vlastom Redlom sme sa stretli náhodou na ulici v Banskej Bystrici. Na otázku, čo tam robí, namiesto neho odpovedal jeho sprievodca Peter Gogola: „Je tu doma.“ Momentálne dopisuje po nociach na chalupe svoju novú knihu. Úryvky z nej nám venoval.
Hovorí sa: všade doma, dobre najlepšie. Kde je doma a kde dobre svetobežníkovi, ktorý sa narodil na Morave a má slovenské korene?
Moja mama je Horehrončanka spod Kráľovej hole, z Valkovne, teda aj moja materinská reč je slovenčina. Strávil som tam všetky svoje chlapčenské prázdniny, spoznal som ten kraj aj ľudí, ktorí tam žijú, jednoducho patrím sem a vraciam sa sem ako domov.
Minimálne bývalé Československo vás pozná ako autora piesní, ale vy momentálne pracujete aj na nejakých knihách.
Kniha My tři a já, ktorou som zahájil svoju dráhu spisovateľa, je traktát o našom priateľstve so Samsonom a Slávkom Janouškom, o našich spoločných osudoch pesničkárov, a tiež o našich dobrodružných výpravách do sveta. Snažil som sa, aby to bolo zábavné čítanie, takže som sa programovo vyhýbal moralizovaniu a mudrovaniu. Keď žijete tak neusadlý život ako ja, stihnete toho zažiť dosť, aby bolo o čom písať. Mimochodom, najdlhšia kapitola knižky je práve o Horehroní.
Rekapitulujete? Už je čas, alebo si krátite a spríjemňujete čas písačkami?
Neviem, či sa dá hovoriť o krátení času. Knihu som písal sedemnásť rokov, ale bavilo ma to a som rád, že to ľudí baví čítať.
Ďalšia kniha by mala byť príbehom o vzniku či pôvode niektorých vašich textov. Vaše pesničky sú samy osebe príbehmi. Dá sa napísať príbeh o príbehu alebo ešte lepší príbeh, ako ste už napísali?
Áno, momentálne pracujem na zbierke svojich pesničkových textov a píšem k nim komentáre o tom, ako vznikli. Nesnažím sa tie texty nejako vysvetľovať. Je to pre mňa celkom zábavné.
Mohlo by to dopadnúť aj tak, ako keď niekto vysvetľuje pointu vtipu.
Vôbec nie. Dobrý text musí obstáť sám osebe. Do vysvetľovania obsahu textov sa vôbec nepúšťam. Texty piesní som písal v rozmedzí nejakých tridsiatich piatich rokov. Je to výborná príležitosť v komentároch vyfarbiť, ako som vtedy žil. Vyberám si z toho hlavne zaujímavé situácie, veselé, smutné alebo prekvapivé.
Vo vašich textoch je azda všetko. Smútok, radosť, osamelosť, osud, Boh aj smrť. Ako to funguje pri písaní. Najprv je autentický pocit a potom text, alebo aj nejako tak, že na album alebo koncert by sa hodila aj nejaká slzavá, veselá, zádumčivá skladba?
Je to tak aj tak, ale keď tak nad tým rozmýšľam, píšem tú knihu čiastočne aj preto, aby som nemusel odpovedať na takéto otázky.
Existujú pri písaní textov nejaké počítačové slová, frázy, spojenia akordov, ktoré predurčujú pieseň, aby sa stala hitom?
Asi nie. To by potom tie hity mohol písať každý. Nikdy sa to nevie vopred. Aby sa z pesničky stal hit, musí sa zísť celý rad priaznivých alebo skôr šťastných okolností. Keď sa niekto snaží napísať hit, zvyčajne mu z toho vyjde zlátanina. Snažím sa byť originálny a písať pesničky o niečom. Nechcem triafať do niečieho vkusu. Je mi fuk, či to bude mať nejaký mediálny úspech. Pre mňa je úspechom, keď cítim, že sa to podarilo. A keď si ich niekto spieva, je to skutočne krásne, ale prispôsobovať tomu text vopred, prosto neviem.
Vrátim sa k metatextom vašich piesní. Čo pre vás znamenajú kategórie, ako sú napríklad smútok, radosť, osamelosť, osud, viera, smrť? Posúvajú vás niekam, alebo sa bez niektorých zaobídete?
Ja to tak nevidím. Človek sa narodí, aby žil a musí sa naučiť prijať dobré aj to zlé. Všetko zlé je na niečo dobré. Cez veľké trápenie sa človek môže naučiť radovať sa z vecí, ktoré mu predtým unikali a nevidel ich. Nezáleží na tom, čo človeka postretne, ale ako to príjme. Myslím si, že život nie je o tom, koľko toho človek dokáže, ale koľko vydrží.
Ste fatalista, alebo zápasník?
Ako kedy. Keď je o čo bojovať, tak bojujem. A keď vidím, že sa niečo nedá odvrátiť, snažím sa ten osud prijať.
Veríte v osud, v Boha, v seba, v nič? V čo a prečo?
Som hlboko veriaci človek, aj keď do kostola zase až tak často nechodím. Myslím si, že každý by mal hľadať Boha vo svojej blízkosti, v každom okamihu. Nemyslím si, že by to mohlo fungovať len raz týždenne. Celý svet je predsa chrám Pána a celý život je zázrak, nie len to dobré, čo nás postretne. Rovnako rád rozdávam darčeky, aj keď nie sú práve Vianoce.
Kedy ste boli naposledy šťastný? Či každé ráno, keď sa zobudíte a nič vás nebolí?
Snažím sa žiť šťastne a väčšinou sa mi to aj darí. Momentálne ma napríklad bolí chrbát. Nejako nešikovne som zdvihol plynovú bombu, ale hovorím si - keď ma nestretlo nič horšie. Veď ono to za niekoľko dní zase prestane.
Úryvok z pripravovanej knihyVeršovanku Smutno je mi som napísal pre Jarka N., rovno načisto, perom, ako P. S. na pohľadnicu, ktorú som mu poslal k Vianociam.
V tej dobe sme sa veľmi často stretávali, na javiskách aj mimo nich, párkrát u mňa aj prespal a naozaj veľa sme sa spolu nasmiali, býval to vtedy veľký bohém, nechcel by som nakladať do vagónov všetky tie sudy, ktoré sme spolu vypili.
Napočudovanie to však na úroveň zábavy nemávalo taký zhubný vplyv, aký by sa asi prejavil u normálnych smrteľníkov, dokázal byť veľmi hravý, vtipný a pohotový, aj po takých dávkach liehoviny, ktoré už by asi iného premenili na šteňa. Azda pre všetky tie smiechy, ktorými sme rozslzili seba aj našich kumpánov a každého, kto sa k tomu priplietol, som mu chcel napísať niečo vážne.
Krátko po Vianociach som pri odchode z bytu nechal papierik s tým textom ležať na stole u Samsonovcov, kde som vtedy často prespával, keď sa hralo v Prahe. Boli sme vtedy chudobní muzikanti a tak sa spávalo rôzne, aby sa ten koncert nepredražoval o účty za hotel.
Mávali sme sa Samsonom taký zvyk, že som mu za nocľah zakaždým zaplatil básničkou. Niektoré z nich potom zhudobnil a zaradil do svojho repertoáru, k tejto hudbu zložila jeho dnes už bývalá žena Dáša. Bola to jedna z prvých pesničiek, ktorú hrala naozaj slávna kapela, tak si viete predstaviť, akú som mal z toho radosť.
Taká smutná pesnička.
Vyšla dokonca na vinylovom singli v náklade 800 kusov.
To zas bolo veselo!
