Britský spevák a gitarista Chris Rea nemal nikdy problém navodiť zaujímavú atmosféru. Jeho nahrávky mali vždy zaujímavý zvuk. Problematickejší býval skôr obsah toho, čo spieval.
Do všeobecného povedomia sa dostal už ako zrelý muž na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vyprodukoval vtedy už niekoľko výrazných hitov a všeobecnému uznaniu sa tešil najmä jeho album Road To Hell.
Neskôr sa pokúšal prekročiť svoj tieň a to ho doviedlo do očividne slepej uličky. Svoj naturálny knopflerovsko-claptonovský štýl priviedol až na pokraj rozkladom páchnucej popovej kanalizácie. Relatívne navnivoč tak prišlo dosť zaujímavých nápadov, čo sa utopili v bližšie nevyhranenej zvukovej kaši uvarenej podľa domnelej chuti štatisticky vygenerovanej vzorky európskeho poslucháča, ktorý je ekonomicky činný kdesi vo frankfurtskej banke, „spomína na Paríž“ a na dovolenku chodí do Španielska.
V dnešných dňoch však pravdepodobne Chris Rea dozrel k názoru, že už je dosť bohatý na to, aby robil radosť hlavne sám sebe. Nahral a vydal nový album obsahujúci síce iba štandardnú dávku invencie, ale aranžovaný a interpretovaný spôsobom, ktorým podstatne zvyšuje svoj rating a dôveryhodnosť. Spoločným menovateľom novej kolekcie skladieb je blues. Album nemá puristickú podobu uctievajúcu otcov tohto žánru tak, ako sa ku koreňom R&B vrátil napríklad Eric Clapton na svojom CD From The Cradle. Reovo blues je štylizované. Bluesové motívy tu slúžia jemu, nie on im. Chris Rea sa predstavuje v štylizácii, ktorá mu veľmi dobre sedí a môže sa v jej mantineloch pohybovať prirodzene, bez straty vlastnej identity.
Pesničky sú často postavené na opakujúcom sa motíve živej rytmiky a nad jej fundamentom sa pohybujú typické črty Reovho rukopisu - uvoľnený drsný barytón, ktorý vo vyšších polohách dopĺňajú naliehavé tóny slide gitary. Samozrejme, že sa nevyhne ani klasickej dvanásťtaktovej či inej mechanickej schéme. Pravdepodobne ani všetky skladby neboli napísané s konečným úmyslom bluesového albumu. Dôležité zostáva, že to, čo sa nad tým všetkým klenie, má svoju emočnú hodnotu voľne prenosnú na spriaznené duše. Rea nikoho neznásilňuje ani nevábi požičanou bižutériou, naopak, všetku dôsledne zhadzuje. Aby všeobecné porozumenie zavládlo aspoň v určitom okruhu, netreba hovoriť veľa alebo nahlas. Stačí to povedať jasne a stáť si za tým, ako sa to na „Kamenitej ceste“ aj bez veľkých kampaní podarilo Reovi.
MARTIN CHROBÁK
