Na film Lovelace sa možno dobre pozerá, no až príliš sa snaží diváka presvedčiť, že to, čo mu predostiera, je stopercentná pravda.
Slušné, katolícky vychované dievča opustí rodičov. Vyberie si zlého muža, berie drogy, účinkuje v najslávnejšom pornofilme všetkých čias, oslavuje pornobiznis, neskôr všetko obráti a z pozície feminizmu brojí proti pornografii, ktorá ženy ponižuje.
Kto vlastne bola Linda Susan Boremanová – Traynorová – Marchianová? Ikona sexuálnej revolúcie? Žena, ktorú týrali a manipulovali ňou? Obeť mafie? Obyčajná klamárka? Vedela to ona sama?
Sterilná rekonštrukcia
Americkí režiséri Rob Epstein a Jeffrey Friedman sa špecializujú na skutočné príbehy, z ktorých si urobili živnosť.
Keby bol nažive beatnik Allen Ginsberg a videl ich Vytie (2010), musel by byť zarmútený, aký krotký, uhladený môže byť film o jeho šokujúcej, surovej a všetko len nie uhladenej slávnej básni.
S Lovelace je to podobné. Opäť je to rekonštrukcia vzniku kultového diela s povesťou obscénneho braku (snímka Hlboké hrdlo) a aj teraz cítiť, že je trochu sterilná.
Film o porne nemusí byť pornofilm. Ale občas nezaškodí trochu šťavy.
Nič nové
Pri osobe, ktorej život prezentuje päť rozdielnych a úplne rozporných biografií, divák celkom prirodzene očakáva nový pohľad. Niečo hodné podtitulu pravdivej spovede, azda ďalšie odhalenia, vykročenie za mýtus. Lenže Lovelace nemá nový rozmer, nanovo nič nevykladá, oblúk filmu kopíruje dobre známe fakty.
Najprv trochu odľahčená exkurzia do zlatej éry porna, keď je všetko úžasné, o AIDS nik nechyruje a filmy zarábajú rozprávkové peniaze. Nasleduje vytriezvenie z toho, čo sedemdesiate roky ukrývali pod fasádou: násilie, vydieranie, mafia. A potom len čakáte, kedy príde niečo, čo si sami nemôžete vygooglovať.
Filmári sa pridŕžajú druhej knihy Lindy Lovelace, kde sa sama pasovala za týranú ženu a zajatkyňu mafie.
Neustále zdôrazňujú alibi, že pravdivosť tejto verzie dokázala detektorom lži. Ale pritom vynechajú iné a takisto overené fakty. Nevidíme, ako slušné dievča na šikmej ploche zatkli pre drogy, ako pred kamerou súložilo so psom, ani ako sa skončilo jej druhé manželstvo.
Šablóna Hollywoodu
Je to síce nezávislý film s premiérou na festivale Sundance, ale inak ďalší prípad skutočného príbehu podľa šablón Hollywoodu. Film, čo známe fakty poprekladá do obrázkov, nenechá nič dešifrovať divákom.
Prehnane dbá na výpravu, kostýmy (tie sú dokonalé) a najmä na výzor hercov maximálne verný živým hrdinom. Aby potom pri titulkoch podobizeň pravej Lindy stupňovala pocit, že „to presne takto bolo“, (pretože tá podoba!).
Je to chutné, šikovné, v istom zmysle bezchybné, fajn sa na to pozerá. Ale nemusí nás presviedčať, že je to aj stopercentná pravda, najmä ak vieme, že život bežne nemá dejstvá ani happyend.
Uvidíme ďalší mesiac. V kinách bude život Steva Jobsa aj princeznej Diany.
To bolo trúfalé
Distribútormi filmu Lovelace sú bratia Weinsteinovci. Majitelia práv na Hlboké hrdlo ich skúsili zažalovať.
Niekoľko dní pred americkou premiérou filmu Lovelace vydali agentúry celkom vtipnú správu: Producenti a distribútori budú musieť pred súd.
Ich film rekonštruuje scény z Hlbokého hrdla, čo sa nepáčilo spoločnosti Arrow Production. Jej dnes patria autorské práva na porno hit z roku 1972 a meno Lovelace (túto umeleckú prezývku dostala herečka v hlavnej úlohe) považuje za svoju obchodnú značku. Za neoprávnené narábanie s jej vlastníctvom požadovala desať miliónov dolárov a chcela zabrániť tomu, aby sa film dostal do kín.
Lovelace neponúka zrovna najkrajší pohľad na to, ako sa pornopriemysel správal k herečkám, preto bola požiadavka spoločnosti celkom logická. Keďže sa tým pustila do súboja s bratmi Weinsteinovcami, bola súčasne aj dosť trúfalá.
Bratia Weinsteinovci - najvplyvnejší muži Hollywoodu.
Len nech nie je nuda
Distribútori – Bob a Harvey Weinsteinovci sú zrejme najvplyvnejší muži Hollywoodu. Sú aj producentmi a vďaka nim dostávajú prácu mnohí režiséri a herci.
Lenže spolupráca s nimi je vraj príšerná. Aký veľký je ich vplyv, také veľké je aj ich ego. Ak sa im v Hollywoode darí, tak ani nie preto, že by mali cit pre film. Vyhrávajú skôr preto, že majú cit pre úspech a za tým si idú neraz bezohľadne.
Keď novinár Peter Biskind chystal knihu o novom americkom filme (Down and Dirty Pictures. Miramax, Sundance and the Rise of Independent Film), potreboval zozbierať názory aj o Weinsteinovcoch.
Niektorí filmári mu ich radšej neposkytli, niektorí zase chceli zostať v anonymite, pretože si ich nepotrebovali rozhnevať.
V lete roku 1989 mal napríklad premiéru film Sex, lži a video, čo bola vtedy Zlatá palma z Cannes. Jeho režisér Steven Soderbergh bol zúfalý. Weinsteinovci chceli pri jeho propagácii ľuďom nahovoriť, že uvidia porno, hoci základom filmu sú len intímne spovede žien, ktoré si jeden mladý muž nahráva na video. Že je taká kampaň nečestná voči divákom a necitlivá voči tvorcom? Asi. Ale hlavne, že nie je nuda.
Žiadne strachy a nádeje
Sťažnosť Arrow Production pred súdom neuspela a film Lovelace je už v kinách.
Keď do nich vstupoval Soderbergh, vo vzduchu sa vznášala nádej, že americké filmy čaká skvelé obdobie. Očakávania sa celkom nenaplnili, takých drám, ako nakrútil on, bolo a je stále málo. Film Lovelace nemožno promovať ako niečo výnimočné, originálne, špeciálne a ani táto žaloba to z neho nevyrobí. Hoci v to možno Weisteinovci dúfali.
Na druhej strane, ani mu neublížila. Tak ako spoveď Lindy Lovelace neublíži pamiatke filmu Deep Throat, respektíve, jeho postaveniu v histórii porna.
Kristína Kúdelová
