Tohtoročný program štyroch scén nepredznamenával v tomto ťažení žiadnu zmenu. Kocky boli hodené. Stavebnica pripravená. Stačilo si postaviť vlastný hybrid, na ktorom sa po troch dňoch slnilo slastné potešenie. Ako to teda vyzerá pri detailnejšom pohľade?
Off je rozlohou menší festival, okrem hudobných scén tu nájdete „len“ literárnu kaviareň (slúži na prezentáciu poľských spisovateľov) a priestor zastrešujúci diskusie s interpretmi. Už z tohto pohľadu je jasné, že prioritou ostáva aj po rokoch hudba a „len“ hudba.
Rozloha, podobne ako počet hudobníkov, či kapacita sa nerozrastajú, čím si festival udržuje stálu auru zdanlivo malého priestoru na hranici lesa a uhoľných Katovíc, kde sa plnia hudobné túžby. Niekomu to môže vyhovovať, niekomu naopak nie. Isté je, že Off nie je vhodné miesto na oddych, ale trojdňové presúvanie sa zo scény na scénu. Neustále kontrolovanie hodiniek, programu, následné dopĺňanie si informácii z obsažného bulletinu a až nakoniec kontrolovanie osobných tekutín. To všetko na scénach vzdialených od seba na pár svižných krokov.
O legendách a ich žiakoch
Pamätám sa na ročník 2011 a vystúpenie post-rockovej pätice Mogwai. Aj napriek tomu, že nevyhľadávam miesta medzi prívržencami tejto scény, erupcie gitarových emócií počujem dodnes, čo by som na základe pravidelnej šablónovitej výstavby nikdy nebol povedal. Meno Godspeed You! Black Emperor bolo dlhé mesiace pred začiatkom festivalu sľubom neopakovateľného zážitku. Deväť hudobníkov na konte s minuloročným vynikajúcim albumom 'Allelujah! Don't Bend Ascend odohrala štyri skladby na takmer tmavom pódiu osvetlenom len monochromatickou projekciou plynúcej krajiny. Introvertná atmosféra predstavovala odvrátenú tvár vystúpenia Mogwai. To spočívalo hlavne v postupnej gradácií sústredených členov, kde katarzné momenty prichádzali v tých najtichších pasážach.
V tichosti a pomalosti a teda v absolútne odlišnom poňatí plynúceho času sa vyžíva noir jazzové zoskupenie Bohren & der Club of Gore . Ak nie ste prívrženci žánrového škatuľkovania, môžete zvážiť popis serveru Pitchfork, ktorý hovorí o tejto nemeckej formácií (pôsobiacej na scéne viac ako dve dekády), ako o „the gentlest black metal on the earth“. Hudba Bohren, kde každé gesto pódiovej štylizácie má svoj význam patrila k absolútnym vrcholom festivalu. Intímna scéna, štyri tlmené žiarovky. V osvetlenom priestore skvejúce sa nástroje. Presné načasovanie, temné výpary a priam fetišistická práca s nástrojmi a osvetlením robia z hudby Bohren & der Club of Gore plnohodnotnú rituálnu poživeň.
Posledný festivalový deň priniesol asi najpríznačnejší vzťah medzi otcom a synom, medzi učiteľom a žiakom. Deerhunter v úlohe predskokana a My Bloody Valentine v úlohe hlavného festivalového headlinera. Tento vzťah tradície a súčasnosti je pre Off príznačný. Deerhunter, ako shoegaze nasledovníci MBV splnili očakávania fanúšikov na výbornú. Bradford Cox striedal dvojzmyselné vtipy s gitarovými stenami, za ktorými sa strácal jeho hlas presne tak, ako to má byť . Stúpajúca krivka koncertu vyústila do euforického opakovania slov monomania s rovnomenného posledného albumu. To hlavné však ešte len malo prísť.
Niekoľko dní pred festivalom prišlo od My Bloody Valentine upozornenie o nutnosti použitia špuntov do uší na blížiacom sa koncerte. Táto správa spolu s aktuálnym albumom m b v predznamenávali, že koncert nebude len spätným pohľadom do minulosti a bezduchým prehratím celej diskografie. Kevin Shields dostal najlukratívnejší čas, hlavné pódium a hodinu a pol k dobru.
Začalo sa tam, kde minulý rok skončili Swans. Samozrejme prístup k hluku je u oboch skupín výrazne odlišný. Poetika MBV spočíva v súznení hlukových gitarových stien a skrytých harmonických vokálov. Toto napätie udržuje poslucháča v stálej permanencii vnímania a počúvanie sa následne mení na formu duchovného zážitku. MBV ostanú navždy skupinou neukotvenou v danom čase. Záverečný takmer desať minútový drone otestoval fyzickú zdatnosť nielen poslucháčov, ale aj samotnej prírody, kedy po predzvesti búrky neostal ani mráčik. Pohybovať sa v nedeľňajšom hluku nebolo nikdy krajšie.
Od experimentu k popu a naopak
Najživelnejšie predstavenie si na Offe s určitosťou pripíše úderka stavaná na mieru nezameniteľného bubeníka Grega Foxa. Psychadelická smršť spájajúca nespojiteľné orientálne prvky s extrémnym metalom potvrdila chýry o Foxovi- nevyčerpateľnom, frenetickom bubeníkovi.
Posun ešte k extrémnejším úrovniam predviedlo duo KTL. Stephen O´Malley (kurátor experimentálnej scény) a vo Viedni usadený laptopový umelec Peter Rehberg. Fanúšikovia hlukovejších prejavov, disharmónie a black metalových odbočiek si prišli na svoje.
Prechod od extrémnych prejavov rôznych experimentov smerom k inteligentnému popu typu Jens Lekman, či AlunaGeorge je pre festival Off z môjho trojročného pohľadu najcharakteristickejším prvkom (ďalším je určite aktuálnosť programu). Oba konce jedného lana si nájdu svojich poslucháčov, ktorý sa nedelia na pravoverných zástancov temnej elektroniky, či živelných crowdsurferov Japandroids.
Hranice sa stierajú podobne ako vo vystúpení Julie Holter, ktorá vymieňa elektronické experimenty z posledného albumu Ekstasis za živé obsadenie. Koncert presúva do džezovejších sfér, ostáva len práca so špecifickým hlasovým prejavom. Niekoho to môže poburovať, iný v tom vidí neustáli proces, tak významný pre Holter. Pre niekoho je to prešľap, pre iného posun. Niekomu MBV trhá uši, iný slastne tancuje. To je tá eklektická sloboda.
A to ešte v reporte absentujú delikátne mená ako Shackleton, Piotr Kurek, Austra, Sam Amidon, či John Grant. Návštevník má viac ako na iných okolitých letných festivaloch viacrozmernú možnosť byť zapojený do celého hudobného diania. Podieľať sa na jeho tvorbe. Voliť rôzne kocky. Stavať ako sa mu zachce. OFF is ON.
Autor: Jakub Juhás
