Od uvedenia debutu Smrť si neškrtne neuplynul ani rok a JANA SHEMESH je tu s románom Dobrá krajina, ktorý prichádza do kníhkupectiev práve dnes. „Vychádza opäť v Ikare, ale je to niečo úplne iné, žánrovo, tematicky aj emocionálne,“ hovorí autorka. „Titul knihy nedefinuje dobrú krajinu, je to o jej hľadaní. Pre niekoho Palestína, pre iného Amerika či Izrael. A možno je dobrá krajina práve v nás.“
Príbeh troch žien rôzneho veku, postavenia a povahy, ktoré sa spoja, aby zachránili sudánskeho chlapca, unikajúceho pred vojnou, vyznieva veľmi autenticky. Zohrala tam rolu inšpirácia nejakým konkrétnym prípadom?
„Nie, len príbeh jednej zo žien, Miriam, ktorá ušla z Poľska pred holokaustom a nechala tam dieťa, má kvázi reálny základ. Ale dôvody, prečo tam dieťa nechala i jeho ďalší osud, to už je moja fikcia. Rovnako ako všetky ostatné postavy sú čistou fikciou.“
Čo bolo teda hlavným motívom postaviť román práve na príbehu ťažko skúšaného chlapca, pokúšajúceho sa zakotviť v inej krajine, než je tá jeho?
„Určite to súvisí aj s tým, že som už sedem rokov preč zo Slovenska, a hoci som spokojná so životom v Izraeli, stále mám problém zadefinovať sa tu aj tam. Fenomén emigrácie a imigrácie je zložitý, ľudia odchádzajú z domova s nádejou lepšieho života, a nie vždy to tak dopadne. Niekde sa ocitnú a stane sa, že ich tam ani príliš nechcú. Snažila som sa to všetko dať do určitého historického kontextu, napríklad Izrael je krajina postavená na imigrantoch a pritom má problém absorbovať ľudí, ktorých vníma ako hrozbu, konkrétne aj Sudáncov.“
Spomínaný čitateľský pocit autenticity vyvoláva aj náročná formálna štruktúra knihy, kde sa prelína mnoho časových a geografických rovín, od predvojnových tridsiatych rokov až po dnešok, od Európy cez Afriku, Áziu po Ameriku. Čo vás lákalo takto vystavať román?
„Páčia sa mi filmy, ktoré nie sú chronologické, lineárne. Je pravda, že pôvodne som to koncipovala trochu jednoduchšie, že by som príbehy všetkých dôležitých postáv vyrozprávala v uzavretých kapitolách. No pri písaní som zistila, že tam musím dopovedať ešte toho a toho, a tak som sa rozhodla pre takúto formu. Ako sa mi to celé rozprávanie čoraz viac otváralo a košatilo, pribúdali aj nové postavy, napríklad sudkyňa Riva.“
Ale veď to je jedna z trojice hlavných ženských postáv...
„Veď hej, pôvodne som si myslela, že si vystačím so spomínanou Miriam a novinárskou adeptkou Inbal. A zrazu som tam potrebovala ešte jednu ženu, pretože som si nevedela vyargumentovať, ako by sa tie dve totálne outsiderky dokázali postaviť proti byrokratickému kolosu pri záchrane chlapca. Museli dostať posilu z establishmentu.“
Mali ste jasno, ako bude vyzerať záver knihy?
„Nevedela som, ako sa to skončí.“
Čo ste teda vedeli na začiatku?
„Že mám Miriam, Inbal a chlapca, ktorého tie dve zachránia. Potom mi do toho vošla Riva a všelijakí tí muži, otcovia, manželia.“
Kniha je nechronologickým, vami napísaným, teda akýmsi „zástupným“ denníkom hlavných postáv, krátkych kapitoliek, z ktorých niektoré posúvajú dej a iné zasa spätne dopĺňajú celú mozaiku motívov a konania vašich protagonistov.
„Áno, ale nebolo to vopred presne vymyslené, vznikalo to spontánne. Ak som zrazu mala pocit, že tam niečo nie je celkom jasné, tak som jednoducho napísala a vložila ďalšiu kapitolku, kde sa žiadala. Trebárs o tridsať rokov späť.“
Čítanie knihy nie je úplne jednoduché, ale napriek tomu či práve preto strhujúce, poháňajúce čitateľa stále vpred. Asi ako keď turista lezie na ťažký kopec, bojuje s ním, ale pritom má radosť z jeho náročného zdolávania. Ale asi ani písanie nebolo ľahké, či áno?
„Ani ja si nemyslím, že je to ľahké čítanie, aj preto si netrúfam odhadnúť, ako bude kniha prijatá. A čo sa týka môjho písania, určite táto kniha vznikala ľahšie ako debut Smrť si neškrtne, čo je možno prekvapujúce, pretože tam bol základ už vopred napísaný v mojich denníkoch, poznámkach a blogoch. Ale fakt je, že Dobrú krajinu by som nemohla písať dlho, nejaké tri roky, to by som zabudla všetky tie komplikované vzťahy množstva osôb počas niekoľkých desaťročí, stratila sa v nich. Celé som to mala hotové asi za päť mesiacov, samozrejme, popri povinnostiach v rodine, písaní pre noviny a kope iných radostí i starostí.“
O čom bude ďalšia kniha?
„Pokračovanie Dobrej krajiny. Stále mi tam totiž zostalo veľa vecí otvorených. A pri ich riešení sa museli zrodiť aj nové postavy.“
Opäť to bude podobne náročná románová štruktúra? A teda opäť aj nutnosť jej rýchleho napísania?
„Obávam sa, že áno. Už mám sto strán.“
