V novom albume 20 rokov čakania si Peter Janků nekladie mantinely pri textoch ani hudobných žánroch.
Keď sa v úvode televíznej relácie Colnica objavil s gitarou a zahral pesničku 20 rokov čakania, ktorá sa zároveň stala zvučkou tohto slovensko-českého projektu, pre väčšinu divákov to asi bolo prvé stretnutie s pesničkárom Petrom Janků.
Žijeme v krajine, kde - ako s rozčarovaním poznamenáva iný pesničkár Števo Šanta - o prestížne ceny nemenovaného rádia súťažia kapely a hudobníci, od ktorých toto rádio počas roka nezahrá ani notu; ale tiež v krajine, kde počet hudobných žánrov je zredukovaný pod životné minimum a ak by sa prijala povinná kvóta pôvodnej slovenskej tvorby hoci aj 70 percent, stále budú žánre a mená, od ktorých v éteri nezaznie jediný tón.
Folkový archetyp
A rovnako aj v prípade Petra Janků asi len málokto z divákov tušil, že tento pesničkár má už za sebou šesť albumov a stovky domácich i zahraničných vystúpení, nehovoriac o ďalších aktivitách, akými sú jeho minulosť investigatívneho reportéra či divadelného scénografa.
V časoch, keď označenie folk je často považované hudobnými dramaturgmi a organizátormi koncertov bezmála za kozmetický defekt, sa Janků k tomuto žánru a krylovskému odkazu programovo hlási. Ak si k tomu ešte prirátame zdravo sebavedomé vystupovanie a spontánnu ko〜munikáciu s publikom, piesne s chytľavými melódiami, ale tiež texty, v ktorých sa ideálne spája príklon k aktuálnym a neraz až tabuizovaným témam s umením básnika, a to všetko premixované nadhľadom až sarkazmom, máme pred sebou archetyp folkového pesničkára.
A hoci tento imidž osamelého barda Janků ešte zvyčajne umocňuje svojím výhradne sólovým vystupovaním, bola namieste predstava, ako by jeho piesne zneli v bohatšom aranžmáne, s kapelou.
Táto predstava sa naplno zhmotnila na albume 20 rokov čakania. Janků sa obklopil hudobníkmi, príležitostné zoskupenie nazval Pridaná hodnota a ono ňou skutočne aj je. Nástroje často pesničky-aktualitky posúvajú do nadčasovej roviny a umožňujú voľné surfovanie medzi štýlmi a žánrami. Klezmer, bossanova, írsky „dupák”, blues, rap, ba dokonca aj hardrockové inšpirácie? Nič nie je nemožné dokonca ani vo folku.
Rušenie tabu i nečakaná vrúcnosť a empatia
Mantinely si nekladie ani v textoch. Ak usúdi, že pre pieseň o Ústave Ľudovíta Štúra je vhodné použiť ako formu limerick, tak to urobí. Na druhej strane sú tu skvosty, pri ktorých až zamrazí: „Povedal mi mier / keď chcel ma učiť strieľať / však nastrieľaných dier / nebolo v terči veľa / každá potiahnutá spúšť / každá namierená hlaveň / plodí mŕt〜vych duší púšť / a pach strachu v ľudskej hlave.“
Pocit životopisnej rekapitulácie sa vinie celým albumom. Aj teraz zväčša uštipačne konštatuje, že žiadna krava nie je až taká posvätná, aby sme sa jej nemohli dotknúť, žiadne tabu také nedotknuteľné, aby sme sa z neho nemohli vysmievať.
Ale na druhej strane sa mu do piesní vliala vrúcnosť a empatia, akú by sme u toho sarkastika azda ani nečakali. „Vari nemyslím si to len ja / že ženy sú časť boha / keď lásku zrodia z bolenia / svet leží im pri nohách.“
Je možné, že roky čakania sa niekedy neznesiteľne vlečú. Ale občas – ako aj v tomto prípade – výsledok stojí za to.
Autor: Miloš Janoušek
