V knihe Preč! Preč! sa odchádza, uteká oslobodzuje – zo zovretia mesta, práce, muža. Zdá sa, že JANA BEŇOVÁ nechce presne povedať, o čom píše, pretože píše o niečom veľmi intímnom. Tak trochu to zahmlieva sofistikovaným prúdom viet a básnickou štruktúrou, ktorá neznesie žiadne slovo navyše. Opak je pravdou. Toto je nesmierne úprimná a odvážna kniha o láske a rozchode. Zastihnúť Janu Beňovú je v poslednom čase ťažké. Doma je málokedy, väčšinou je preč. Momentálne v Paríži.
Z toho, čo píšte, by človek usúdil, že ste nekompromisná spisovateľka, nekompromisná žena. Čo vás k tomu vychovalo?
„Nekompromisná? To veru neviem. Po babke? Fakt je, že z istých životných zásad by človek nemal ustupovať. Sú napríklad ženy, ktoré by nevyšli z bytu nenamaľované...“
Hrdinka Rosa je tak ako vy spisovateľkou a na otázku, či je prozaička, alebo poetka, odpovedá: prozaička. Prečo ste sa ňou stali?
„Čítala som a stále čítam básne. Práve teraz o lokomotíve a tiež napríklad taký letný odkaz: ’ponor sa do hlbín, postupuj do vnútra topánky’. Obrazy bezkonkurenčne výstižné. A pri tom čítaní som jednoducho kedysi zistila, že na poéziu nemám dosť talentu. Ale myslím, že azda stačím na snaženie sa o ňu. A to sa dá v próze celkom šikovne.“
Do knihy ste zaplietli príbeh lásky a rozchodu, rozchodu a novej lásky. Najprv sa ozýva len celkom nenápadne medzi množstvom iných úvah a tém. Vyrozprávať ho klasicky románovo by sa nedalo? Čo vás prinútilo napísať ho takto?
„Ako je to klasicky románovo? Tak ako Durasová? Nabokov? Houellebecq? Mitana? Vilikovský? Cortázar? André Pieyre de Mandiargues? Andersch? Pre mňa je klasický román, tento terminus technicus, už taký široký a všeobjímajúci, že sa tam poľahky zmestí aj moja kniha.“
Často sa vraciate k tým istým vetám, tomu istému refrénu. Prečo to zacyklenie? Bol to boj o literárne vyústenie alebo súboj o životné vyústenie?
„Mám rada refrény, dokonca niekdy aj rada chodím dokola ako koník či oslík. Keď je niečo pekné v strede či naokolo. Myslím, že napríklad okrem chýb radi opakujeme, čo máme radi. Aj keď to je tiež možno chyba... Melódiu, ktorá utkvela. Príbeh, ktorý sa zdá osobitý či naopak veľmi jednoduchý a príťažlivý. Tiež sa nevieme zbaviť istých slov či viet, ktoré sme počuli, obrazov, nočných mor, chimér.“
Veľa vecí je pri tom u vás v pohybe. U vás sa odchádza z mesta, od ľudí... Ako prežívate plynutie času? Aj ten beží spolu s vami.
„Čo je to čas? Viem, pokiaľ sa ma nepýtajú – tak to už tuším ktosi pred dlhým časom povedal. Postavy v mojich knihách majú skôr problémy s jeho nehybnosťou, najmä nad ránom.“
Kdekoľvek chodíte, narážate na absurdity, banality, smiešne veci. Čo je to za talent, že ich stále vidíte?
„To nie je vec talentu, nemám auto a dlhší čas som mala pocit, že ani domov. To človeka núti pohybovať sa medzi ľuďmi a chtiac nechtiac ich počúvať. Na ulici, v kaviarni, v električke. Útržky niektorých rozhovorov uľpievajú.“
Rosa hovorí o Slovensku ako o mŕtvej krajine. Ako táto krajina ovplyvňuje život, lásky, písanie?
„V jednej mojej poviedke sa pýta emigrant, ktorý po rokoch navštívi Bratislavu, kde je tam nejaká dobrá reštaurácia. Nikde, odpovedajú mu domáci. A čo teda robíte? Varíme si sami, odvetia. Videla som teraz divadelné predstavenie, kde sa v jednom momente pýta herec publika: Sú v tomto meste nejaké dobré divadlá? Milujú sa tu ľudia? Povznáša ich sex alebo ubíja? Nemám rada generalizácie, no napriek tomu je čosi, čo vytvára atmosféru mesta. To ako sa k vám správajú čašníci, autobusári, aké sú v meste kníhkupectvá či parky, akí sú ľudia, ktorých stretávate v piatok večer v meste. Majú tváre alebo pozeráte do očí lievancom?“
V knihe často spomínate Paríž, dnes tam už aj trávite veľa času v roku. Ako vám tam ide písanie?
„Rada píšem chodiac. A preto sa teším, že posledný rok-dva sa mi darí pohybovať na rôznych miestach. Je príjemné, keď sa krajina pred očami mení. Na druhej strane, ak mám už dostatočne nachodené, nepotrebujem na písanie atraktívne miesta. Stačí aj biela stena, jedno kde.“
Život v cudzom jazyku niekedy bráni človeku expandovať, naopak, môže spôsobiť, že sa uzavrie do seba. Ako sa s tým vyrovnávate?
„Žiť v obkolesení cudzím jazykom – ak ho neovládate – môže byť retardačné aj prínosné. Na istý čas. Neviem, čo presne myslíte tým expandovaním, ale to mi asi práve chýba doma. Dá sa, samozrejme, žiť život v úzkej komunite, priam vo dvojici. Ale to sa dá aj v horách či na miestach bez ľudí.“
Prečo je teda Paríž taký lákavý?
„Dobré mesto, naopak, akoby ľudí produkovalo tým, že ich zviditeľňuje na rôznych svojich miestach. Zoznamuje ich, dáva dokopy. Vytvára totiž priestor, kde sa môžu stretávať, prechádzať, čítať, počúvať hudbu, chodiť do divadla. Potom je možné expandovať. Alebo inými slovami, jednoducho si len tak vyjsť do mesta.“
