Galéria Cypriána Majerníka pripomína umelkyňu, ktorá počas normalizácie nemohla verejne prezentovať svoju tvorbu, monografickou výstavou i sprievodnou publikáciou.
Miru Haberernovú (1939) vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov v normalizačnom roku 1972. Teda vo veku, keď väčšina umelcov začína objavovať vlastné výtvarné cítenie a vyjadrovať sa prostredníctvom čoraz osobitejšej tvorby. Bola to pre umelkyňu, ktorá patrila k popredným postavám našej výtvarnej scény na prelome 60. a 70. rokov, tvrdá rana.
Aktuálna výstava v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka je zaujímavá vzorkovým výberom diel z tvorby slovenskej umelkyne, ktorá svoje výtvarné objavovanie a rozvoj nemohla verejne prezentovať a v podstate dodnes jej výtvarná obec dlhuje výstavu na národnej úrovni.
Zaznávaná, ale jedinečná
Odsunutie na okraj aktuálneho výtvarného diania v komunistickom Československu síce znamenalo tvoriť mimo uznávané spoločenstvo umelcov a umeleckých kruhov, zároveň to však znamenalo možnosť rozvíjať svoju tvorbu slobodne a nezávisle od nútených hraníc socialistického realizmu. Mira Haberernová-Trančíková tak našla svoju cestu v tvorbe, ktorá síce zostávala oficiálne zaznávaná, ale zato bola celkom určite jedinečná.
Za ostnatým drôtom totalitných krajín sa vo výtvarnom svete dialo veľa formálno-výrazových zmien, umenie rýchlo bežalo cestou rôznych abstraktných a surrealistických smerov. Približne dvadsať rokov sa rozvíjali art brut alebo informel so svojou snahou o odpútanie sa od umenia predchádzajúcich generácií.
Haberernová–Trančíková patrila k výtvarníkom, ktorí abstrakcii bez formy začali vracať nové figuratívne ukotvenie, obohatené o rozlet iracionálnej spontánnosti a slobody, vo výtvarnom umení zrodenej z nespútanej dynamiky amerického abstraktného expresionizmu.
Je až magické pozorovať zblízka diela Miry Haberernovej. Neuveriteľným spôsobom spájajú maliarsku a sochársku prácu do silného celku. Abstrakcia, ktorá neznesie žiadne hranice, je tu ohraničená a vtlačená do obrazo-objektu podobne, ako rozpínajúci sa vesmír do meteoritu. Netvárnosť sa v najrôznejších materiáloch stáva tvarom. Hrubé vrstvy farby, piesku, omietky, sadry a prírodných prvkov sa stávajú sochárskym materiálom, miešaným a vrstveným na povrch plátna s úžasnou dynamikou a živosťou.
Bezprostredné, vitálne, neskazené.
Môže vás pohltiť Melancholická krajina, uchytiť Víchor alebo Sen mŕtvych očí, ktoré ako základný motív neskoršej tvorby Miry Haberernovej hypnotizujúco hľadia z diel. Málokedy sa vidí také príjemne zvládnuté kombinovanie sochárskeho objemu a maliarskej plochy (Údiv, Figúra, Krok).
Stále aktuálny symbol apokalypsy
Farebná hmota vyjadruje širokú škálu pocitov - vidiny samoty, odcudzenia, ale aj hojivej sily prírody a umenia samotného. Tento druh umenia, úsilie o novú orientáciu človeka vo svete časom nestráca hodnotu, pretože predstavuje stále aktuálne hľadanie. Haberernovej tvorba ani vlastným vývojom, ani ďalším vývojom umenia až po súčasnosť nestráca na naliehavosti, naopak, jej apokalyptická expresivita vyznieva nanajvýš súčasne.
Kurátorom výstavy a autorom knihy k nej s názvom Haberernovej oko je Richard Gregor. Publikácia hlbšie sleduje problematiku tvorby Miry Haberernovej-Trančíkovej a postinformálnej figurácie v slovenskom výtvarnom umení 60. rokov 20. storočia.
Autor: Ada Jung
