Poézia, najmä intímna, ľúbostná a ľútostná, je veľmi zraniteľná záležitosť. No zavše sa pokus o jej napísanie stáva vodou na mlyn pre grafomanov a rôznych príležitostných básnikov a poetky. A čo ak mizerný text napíše vychytený autor?
Básnik je špecifický živočíšny druh, ktorému ustavične hrozí vyhynutie. Je to niečo medzi rastlinou a zvieraťom a človekom a čitateľom.
Básnik a aforista Peter Gregor napísal v jednom zo svojich nehynúcich epigramov: „Idyla v literatúre by nastala, keby sa naučili autori písať a kritici čítať.“
Keďže sme ďaleko od ideálneho stavu, stretávame sa s textami rôznej kvality, a inak to nie je ani s reakciami na ne. Inak to nie je dokonca ani v žánri najvyššom.
Zlá poézia neexistuje, pretože zlá poézia nie je poéziou. A predsa niekoľko jej úsmevných príkladov pozná vari každý. Poézia nie je športový výkon ani dobová, ani teritoriálna záležitosť, aby sa dala nejako zmerať. No istý typ chýb, zlozvykov a krutohier s básnickým jazykom sa zmapovať dá, lebo sa úzko vzťahuje práve ku konkrétnemu štátu či štátiku, k štátnikom a dobe.
Nachvíľu stratili talent
Milan Lajčiak Dar (báseň venovaná komunistickej strane)
„(...) Kto riešil sudbu Februára,
keď dvojročnice kolesá
napred sa pohli útokom?
Ty – sloboda, ty – príkaz,
Ty – búrkou ošľahaná skala,
Ty – našej triedy oceľová strana!
Slabým sa možno zakrútila hlava
a zabudli na starý svet.
Starý svet tu trčí
a jeho laby dlávia
podobných ako my
pred malým počtom liet.
V uplynulej ére sme sa stretli s básňami poplatnými režimu aj u autorov, ktorí netrpeli nedostatkom talentu, a predsa nadanie dokázali na istých životných križovatkách nachvíľu stratiť. Napríklad pri smrti Leonida Iľjiča Brežneva a podobne.
Do hĺbky duš si ma vzala.
Životy naše sú dnes tvojím životom.
Vlastnými rukami v srdce si zákon napísala:
Pracovať bystrím potokom,
Dobývať, tvoriť!
Každý nový, rýchlejší, lepší
Kilogram budúceho sveta!“
Zo zbierky Súdružka moja zem (1949)
To nie je však ničím oproti horlivým budovateľom krajších zajtrajškov, ktorí svojho Pegasa dali do služieb ideológie.
Tak čítame napríklad v typickom štvorverší preplňovanom dobovým newspeekom z roku 1950: „A dnes, keď vietor vôňu jarnú / prináša k zhnitej šibenici / buduje hydroelektrárňu / vo svojej prvej päťročnici.“
V Česku túto éru vynikajúcim spôsobom podchytil a zbilancoval napríklad Antonín Brousek v publikácii Podivuhodní kouzelníci – Čítanka českého stalinismu v řeči vázané z let 1945 – 55.
Príležitostné a nadčasové verše
Obrovskú skupinu zle pochopenej a uchopenej poézie nachádzame medzi príležitostnými a ďakovnými textami.
Nie je nič zlé na tom, že niekto poďakuje doktorovi za záchranu života vo veršoch a doktor rýmovanú vďaku s vážnou tvárou prijme. Horšie je, keď to autora znášky veršíkov posmelí a pošle ich napríklad do literárnej súťaže alebo do redakcií všetkých literárnych časopisov odrazu. A v redakcii si potom povedia, že doktor to mal radšej nechať na prírodu.
Poézia veľmi tesne susedí a v lepšom prípade sa prekrýva s piesňovými textami. Texty Ivana Štrpku poznajú vďaka piesňam Deža Ursinyho aj tí, čo v živote nedržali v ruke zbierku veršov.
Niekedy o tom, čo sa nám páči a čo nie, rozhoduje žáner, ktorý preferujeme. Kto by povedal, že Kylie Minoque spieva vo svojom chytľavom hite „I can´t get you out of my head“ presne to isté, čo sa spieva v ľudovej piesni „Dať si ťa, šuhajko, nemôžem preč z hlavy“.
Rozhoduje aj to, kto koho posudzuje. Francúzsky spisovateľ Francis Jammes pri maturitách prepadol z francúzštiny, lebo odmietol odrecitovať profesorovu obľúbenú básničku o papagájovi.
Časozberné a zabudnuté
Krista Bendová: Milý pánko
„Šiel po ulici milý pánko,
pristavil hlúčik detí.
Najprv len pekne: - Ty sa voláš Janko?
Ty Anka? Koľko rokov je ti?
(...) A všeličo mu rozprávali,
čo robia doma, v škole celý deň.
No zrazu pánko spýtal sa ich:
- Akú tu máte továreň?
Čo vyrába a koľko asi
v nej robotníkov pracuje?
Hneď Janko vraví, hneď sa Anka hlási,
Pánko sa usmieva a čuduje.
Len Peter, pionier už väčší,
obzrel si pánka z všetkých strán.
Boli mu čudné tieto reči
a bol mu čudný aj ten pán.
A že sú pionieri ostražití,
hneď na SNB utekal.
- V tom človeku je možno špión skrytý,
ktorého platí dolárový kráľ. (...)“
Zo zbierky Pioniersky pochod (1952)
Málokto si na Slovensku urobil dokonalý prehľad o tom, ako sa v istej ére umelo vyrábali autori. Je to naozaj veľmi špecifická oblasť a vyžaduje si široký prehľad.
Básnik Marián Kubica zhromaždil dostatok materiálu – nebola oň, samozrejme, núdza – a doložil mená a texty, ba i celé knihy, ktoré vznikli akoby bez štipky súdnosti. Svoju časozbernú prácu nazval Hromboid (2011, ilustroval Fero Guldan).
Dôkladne tu zdokumentoval, ako po zlikvidovaní Mladej tvorby zaviedli nariadením z Ústredného výboru KSČ Literárnu prílohu Nového slova mladých.
Dodnes sa nevie, kto s týmto nápadom prišiel. Jeho horlivým vykonávateľom sa stal komunistický topdeformátor Vojtech Mihálik, ktorý v tejto fabrike vysústružil zomknutý šík socialisticky sa realizujúcich autorov, píšucich „texty, ponášajúce sa na každého, a na nikoho“.
Prehry znášame všetci rovnako ťažko. Niektoré prehry sú spoločné. Jednu z najkrajších básní Štefana Žáryho Vták pihi, klenot nášho písomníctva, môžeme pokojne označiť za zabudnutú.
Sotva sa dá dúfať, že si na tých pár ľahko zapamätateľných veršov niekedy spomenie niektorá z celebrít dnešných nespočetných kultúrnych eventov. No sú ľudia, ktorí poznajú mnohé básne spamäti. A sú aj básne, ktoré sa oddá zapamätať si, a tak sa od zlej poézie posuňme radšej k jej opaku.
Lyrika, najmä intímna, ľúbostná a ľútostná, je veľmi zraniteľná záležitosť, a preto sa z nej nik so zdravým rozumom nevysmieva. Iste je to zavše aj voda na mlyn pre grafomanov a rôznych príležitostných básnikov a poetky. Ich výtvory sú nekonečne recyklovateľné a neškodné a spoľahlivo ich vyselektuje čas.
Deň zlej poézie
Ak by ste si chceli vyskúšať účinky príšernej lyriky a poetiky, nedeľa je na to ideálnym dňom. Práve 18. augusta sa oslavuje Deň zlej poézie.
Vo svete je bežné, sa v tento deň organizujú celé sympóziá, súťaže či dokonca párty, kde môžete vidieť a počuť zlých autorov chrliť ešte horšiu poéziu.
Nenechajte sa odradiť, to "zlé" je v skutočnosti často veľmi zábavné. Čím horšie, tým lepšie.
V tento deň majú vyššiu čítanosť aj online stránky venované nepodareným riekankám a veršovačkám. Stačí si do vyhľadávača zadať heslo „bad poetry“.
Zlá poézia vzniká nasilu
Slovenských osobností sme sa pýtali, aká je podľa nich zlá poézia.
Vlado Janček, básnik
Hlavnou ambíciou zlej poézie je získať si za každú cenu obdiv čitateľa. Čím viac sa o to snaží, tým menej sa jej to darí.
Peter Krištúfek, spisovateľ
Zlá poézia je taká, pri ktorej tvorení sa autor zámerne snaží vyjadrovať veľmi zložito, aby zakryl svoju neschopnosť písať a strach prejavovať emócie. Zvyčajne jeho prázdnotu čitateľ odhalí so Slovníkom cudzích slov. Zaujímavým fenoménom je, že málokto má odvahu vykríknuť, že "cisár je nahý" a že takáto poézia je len bohapusté táranie. Namiesto toho sa všetci tvária zasvätene, aby nevyšlo najavo, že ani trochu netušia, čo chcel básnik vlastne povedať. Príkladov máme okolo neúrekom.
Claudio Pozzani, taliansky básnik, prekladateľ a vydavateľ
Každý píše poéziu a takmer nikto ju nečíta - to je paradigma dnešnej spoločnosti. Každý sa chce vyjadriť a málokto počúva toho druhého. Pre mňa je deväťdesiat percent poézie zlej. Ľudia si myslia, že stačí napísať niekoľko viet, v ktorých sa hovorí o láske, a už tu máme poéziu. Ale takto to nie je. Poézia vyžaduje techniku a talent, nie je také ľahké ju písať, ako si to myslia zlí básnici. Zlou poéziou síce nezabíjate ľudí, ale zabíjate poéziu.
Marek Debnár, filozof a básnik
Zlá poézia je tá, ktorá je písaná nasilu, na efekt, ktorá sa nechce opierať o pocit, ale vychádza z prvoplánových schém verša. Poézia môže veľa povedať v druhom pláne, zlá poézie nemá práve tieto ďalšie významy, nemá hľbku. Skutočná poézia je vždy niečím výnimočná. Keď Baudelaire začal používať alexandrín, založil tým istú manieru, ktorú po ňom iní opakovali. Dobrá poézia je originálna, lebo formuje jazyk.
Tizanna Colusso, talianska poetka
Rozširovanie možností štúdia je dobrá vec, ľudia sa snažia písať básne, spievať piesne, je to znak civilizácie, tak prečo nie? Jazyk umenia je však ako vzácny kameň, zlato či striebro, vyžaduje náročný proces vzniku. Je dobre mať veľa kameňov, ale nie každý z nich bude drahokam. Ak ste expert, okamžite dokážete rozoznať drahý kameň od jeho napodobeniny. To isté je s poéziou. Ak otvoríte antológiu, viete na prvý pohľad rozlíšiť, čo je poézia a čo nie.
Štefan Bučko, herec a recitátor
Zlá poézia je tá, v ktorej nie je metafora ani obraz.
Laco Teren, výtvarník
Nedá sa čítať, platí aj pre zlú prózu.
Mila Haugová, poetka
Zlá poézia sa vyznačuje tým, že v nej chýba poézia.
Gabriela Rakúsová, literárna kritička
Zlú poéziu charakterizuje priame vyjadrovanie neverbalizovateľných hĺbkových emócií, absencia tajomstva, invencie, asociatívnosti, plytkosť, vtieravosť. Lineárnosť, veľa slovami sa málo vypovie, zlý jazyk. Hovorí to, čo sa dá vyjadriť obyčajnými prostriedkami.
