Mária nespoznávala tvár, pretože bola zašpinená krvou, ale spoznávala hlas. Takže vedela, že niekoľko metrov od nej ukrižujú jej syna. Tušila, že tú chvíľu nepreciťuje na kosť, na dreň, do dôsledkov – lebo všade okolo bolo príliš veľa vecí, čo ju rozptyľovali. V ten deň ju napríklad tlačili topánky...
„Bola to jeho bolesť, nie moja,“ priznala si.
Írsky spisovateľ Colm Tóibín rozvíja monológ Ježišovej matky v knihe Testament of Mary. Ikonické obrazy éterickej bytosti nahrádza tým svojím, literárnym. Mária je v ňom živá a celkom racionálna žena, cíti svoju blízku smrť a zmieta sa v nepokojných úvahách, prečo nezomrela už dávno. Nechápe, že to ukrižovanie vtedy prežila. Krásna a odvážna, písali o Tóibínovej fikcii New York Times. Hrozivo zvláštna, hlboká a jemne znepokojujúca, zhodnotili v Guardiane.
A naozaj, Mária dráždi tým, s akým odstupom a chladom biblické udalosti opisuje a ako sa vzpiera voči podobe, v akej si ich my už storočia uchovávame a celkom prirodzene s nimi žijeme.
Najviac v nich spochybňuje seba. Bolo by vraj krásne a sladké, keby sa veci stali tak, ako si myslíme. Ale nestali sa, a tak chce Mária vyrozprávať pravdu. Nie preto, že by slová dokázali zmeniť chod vesmíru. Ale vraj preto, že pravdu treba povedať, aspoň raz za život.
Príležitosť cítila, keď za ňou prišli dvaja evanjelisti (Tóibín nepíše presne ktorí). Im sa jej prístup nepáči, nie tak si predstavovali jej svedectvo. Ale čitatelia knihy Testament of Mary môžu byť prekvapení, ako sa nakoniec toto rozprávanie vyvinie. Na sto stranách románu je asi viac citu, nehy, bolesti, ako by si skeptik – skeptička predstavili.
Colm Tóibín je za to tento rok nominovaný na Man Bookerovu cenu.
