KNIHA TÝŽDŇA / PRAVDĚ NA STOPĚ
Romány, hry, škandály, to je verejný obraz Thomasa Bernharda, ktorý provokoval už pre tú radosť z písania. Lebo „čo by inak zostalo z tej radosti, akou je písanie?“
Knihy Thomasa Bernharda prijímali čitatelia a kritici vždy s veľkým očakávaním. Nie inak je to s knižnými svedectvami o jeho živote a diele. K nim sa najnovšie zaradila publikácia Pravdě na stopě, čerpajúca z dvoch kníh, ktoré vydal Suhrkamp. Sprostredkúva rozhovory s týmto rakúskym prozaikom a dramatikom, jeho fejtóny, verejné prejavy a listy. Na trh ju uviedlo vydavateľstvo Prostor v kvalitných prekladoch Nikoly Mizerovej, Pavla Novotného a Miroslava Petříčka.
Thomas Nicolas Bernhard (1931 – 1989) sa narodil v holandskom Heerlene, no vyrastal v Bavorsku a vo Viedni. V detstve mal naňho mimoriadny vplyv starý otec. Niekdajší anarchista a neúspešný literát Johannes Freumbichler vnuka vzdelával v literatúre a filozofii. V Salzburgu býval Bernhard v študentskom domove, ktoré vtedy zriaďovali národní socialisti a v ktorých sa po skončení vojny na miesto Hitlerovho portrétu vešal kríž. Neraz na ten istý klinec, ako sa možno v knihe dočítať. Mladík sužovaný chatrným zdravím študoval hudbu na Mozarteu, chvíľu sa živil ako súdny reportér.
Napodobeniny predstáv
Už tieto životopisné údaje tvoria ideový základ Bernhardovej literárnej tvorby a možno v nej postihnúť i jeho základnú životnú situáciu. To, čo oboje určovalo, sa dá zhrnúť do axióm: „Všetko v živote súvisí so smrťou a žiť je rovnako nezmyselné ako spáchať samovraždu. Život nemôže byť taký strašný, aby ľudia na ňom nelipli. Ľudia sú oveľa horší, než sa dá vôbec napísať. Naprávať svet je šialenstvo. Keď ráno vstanem, snažím sa dať svet do poriadku. Svet a seba.“
Bernhard vnímal skutočnosť žitú i fiktívnu ako tragédiu zavše ako komédiu a najčastejšie ako tragédiu a komédiu zároveň. A hoci podľa neho ani písanie kníh nemalo zmysel, paradoxne žil práve vďaka tomu, že písal. Jeho sústredenie na bezchybný literárny výkon pripomína viacero ním modelovaných hrdinov divadelných hier: majú pocity outsiderov a s typickou uvzatosťou túžia po dokonalosti v živote i umení, no stávajú sa mizantropmi.
To je prípad aj Bernharda, ktorý bol sklamaný sám zo seba a mátaný možným neúspechom. A vedomím, že „nikdy nemožno preniesť na papier to, čo si myslíte či predstavujete“, vždy ide o „slabú a smiešnu napodobeninu vašej predstavy“.
Nie náhodou koncipoval hry ako dlhé monológy rozprávača, ktorému sekunduje pasívny, temer nemý poslucháč, výrečne tak zosobňujúc svet plný tráum, aké si človek nesie z detstva a mladosti. Je to svet plný násilenstiev, vlastného zúfalstva a existenciálnej úzkosti. Bernhardove postavy, neraz zaťažené rodinným a historickým dedičstvom, sa ocitajú v hraničných situáciách, akými je smrť, alebo sú nimi ťažké choroby a duševné poruchy. Umelecky a ľudsky odpovedajúci Bernhard siahol po provokatívnej irónii, zosmiešňujúcich gestách, po cynicky vyznievajúcich vetách, manifestujúc tak nekompromisný kriticizmus a vzdor, odpor voči všetkému a všetkým.
Proti potlesku i zaň
Takýto status súvisel s jeho inštinktívnou nedôverou k spoločenským a cirkevným inštitúciám a ich predstaviteľom, k spisovateľom paktujúcim so štátnou mocou, k tým, čo udeľujú ceny a vyznamenania, ktoré podľa jeho slov mali umelca „uchlácholiť, čiže zneškodniť“. Bytostne nedôveroval pritakávačom, usvedčoval nositeľov malomeštiackej pseudokultúry a neznášal masovosť. „Nešťastie vždy pochádza z tlieskajúceho davu,“ tvrdí v jednom z rozhovorov, ktorým sa vyhýbal. Napríklad v secesnej kaviarni Café Bräunerhof vo Viedni, kde ho bolo možné stretnúť, obklopeného novinami a chráneného čašníkmi. Vyššie spomínaný paradox vo vzťahu ku knihám a životu tu teda nachádza logické pokračovanie: Bernhard nepísal pre potlesk, no potlesk potreboval, aby mohol písať, čiže „vysloviť to, o čom sa nehovorí a nepíše a čo je jedinou hybnou silou mojej práce“.
Iným druhom hybnej sily bola „hlboká nenávistná láska“, ktorú pociťoval k Rakúsku. „Z národa básnikov a mysliteľov sa stal ľud poistencov, úradníkov a straníkov, kraj slabochov, národ jednateľov,“ tvrdil. Ako nactiutŕhača ľahostajného k svojim nepriateľom ho žalovali, vláčili po súdoch, úradne zabavili náklad jeho románu Rúbanie lesa. No len ho tým utvrdzovali v poznaní, že „ak človek iba miluje, je stratený tak ako je stratený, keď iba nenávidí“. Tu sa provokácie skončili. Zostalo však ešte dosť radosti – z písania.
