Literárium / Ján Buzássy
V lete sa ináč číta, je viac svetla a zväčša aj viac času. V detstve som si cez toto obdobie užil e aj hlbokého čítania, ktoré prebúdza fantáziu. Toto leto som si spomenul na knižku, ktorú som čítal ako tretiak. Napísal ju Peter Suchanský a volala sa Stratení ľudia. Píše o mladom Slovákovi, ktorý sa za veľkej krízy vysťahoval do Južnej Ameriky. Prežil tam dobrodružný život so šťastným koncom, hepyendom. Ale knižka mala aj krátky dôvetok– autor tu napísal, že chcel upozorniť na životy našich ľudí, ktorí sa stratili v cudzine, a nič už viac o nich nevieme.
Na Suchanského knihu som si spomenul, keď som čítal dve knihy Ivana Čičmanca: knihu esejí Krehké čaro disonancií a knižku poézie Fialová hudba. Ivan Čičmanec sa na rozdiel od Suchanského stratených ľudí vo svete nestratil. Vďaka lepším svetovým pomerom aj vzdelaniu sa terajší emigranti azda môžu lepšie presadiť v zahraničí a neprerušiť spojenie s rodnou krajinou. Aj dnes je síce kríza, ale spojenia sú možné. Ivan Čičmanec je dvojdomý autor. Básnik, prozaik, publicista v Nórsku, kde žije, informuje verejnosť o živote a kultúre na Slovensku. Do nášho kultúrneho života sa zapája nielen knihami, ale aj článkami, často aj polemickými. V Nórsku prekladá a organizuje vydania slovenských autorov, informuje v médiách o slovenských reáliách, divadle, literatúre, hudbe a výtvarníctve. Je to sprostredkovateľ pohybu myšlienok. A vie sa nad nimi zaujímavo zamýšľať. O tom je esejistická knižka Krehké čaro disonancií.
A v inom tóne aj kniha básní Fialová hudba. Je v nej aj naša ľútosť nad svetom, ako sa to v ňom tak zložito naskladalo, osamelosť jednotlivca, ktorý je doma tu aj inde, ale všade je aj sám. Túžba po kontakte je v ňom prítomná, píše v básni: „pod vľúdnou strieškou prastarého holubníka, kde naše magnetické polia sú od nepamäti – tam sa budeme spolu chvieť vo večnej sivote, a načúvať nekonečnénu pokoju, čo otvára srdcia.“ Ivan Čičmanec už veľa napísal a dúfam že ešte napíše. Vie, o čom.
