Keď sa u nás povie „vizuálna hudba“ alebo „grafické partitúry“, spravidla hneď nasleduje meno Milan Adamčiak. On sa im totiž začal venovať už koncom 60. rokov ako študent violončela žilinského konzervatória.
„Bez toho, aby totálne odvrhol tradičné vzdelanie, vytvoril si vlastný notačný systém zohľadňujúci dobové hudobné myslenie a formy, ktoré boli rovnako otvorené hudobníkom aj nehudobníkom. Bola to hudba pre kohokoľvek, kto bol schopný si ju predstaviť, hrať alebo počúvať,“ píše výstižne Jozef Cseres. Za jeho rozsiahlou štúdiou nasledujú konkrétne reprodukcie diel z odvážneho výletu kreatívneho študenta do novej nepreskúmanej oblasti na pomedzí hudby a vizuálneho umenia. Toto všetko nájdete v booklete albumu Typornamento (vyd. Guerilla Records).
Zadanie zhudobniť staré Adamčiakove grafické partitúry dostalo niekoľko českých a slovenských skladateľov (Acher, Burlas, Jirucha, Kofroň, Machajdík, Piaček, Wajsar) ako konkrétnu objednávku pre známy súbor súčasnej hudby Agon Orchestra. Výsledok zaznel najskôr naživo, vlani v novembri v Prahe, a vzápätí sa koncert dostal aj na cédečko. Producenti celého projektu Boris Kršnák a Ivan Bierhanzl ešte ako bonus pridali Adamčiakovu skladbu Capriccio (1983), scany pôvodných partitúr, dve videá aj fotografie z premiéry.
Siedmi rôzni autori z dvoch generácií a dvoch krajín neurobili mechanické transkripcie Adamčiaka, ale nové originály. To však vôbec neznamená, že s predlohou naložili úplne voľne a výsledok je nepočúvateľná koláž náhodných zvukov. Naopak, je to súčasná klasická hudba v tom najlepšom podaní. Nápadito vymyslená, aj dobre zahratá, priestor v nej majú rovnako tradičné nástroje, ako aj elektrické gitary či sampler. Takto má vyzerať pocta osobnosti – žiadny pomník ani oslavné traktáty, ale nové živé dielo.
