. Bol moderátorom FUN Radia, Slovenskej televízie, pred šiestimi rokmi sa upísal Markíze a v nej pred tromi rokmi Milionárovi. Kto by dnes povedal, že sykavky stáli "televízneho bankára" pol roka driny u logopéda. Na divadelné dosky vykročil opäť až s CopyTo-vcami. Z ich predstavení pretavených do podoby nočnej šou pred televíznymi kamerami - Zrnenie - by sa mohol vykľuť sľubný zábavný program Markízy. Zrnenie je novou šancou aj pre Martina Nikodýma.
Vám dnes patrí otázka, čím chcete byť viac - hercom či moderátorom?
Vždy som bol hercom s viac-menej moderátorskými príležitosťami. Tomuto povolaniu svietila po revolúcii zelená na všetkých semaforoch.
Myslíte povolaniu moderátora...
Áno, vyhovuje mi tento stav.
Ste tak viac etablovaný.
Tak ma viac poznáte. Posledných desať rokov sa tomu venujem viac.
Mali ste málo divadelných a hereckých príležitostí?
Nie. Nechcel som byť v divadle v úlohe interného zamestnanca.
Mali ste ponuky na stále angažmán?
Áno, dve.
Od koho?
Z Banskej Bystrice a Bratislavy. Ja však potrebujem voľnosť. Mne tie sociálne výhody šťastie neprinášajú. (Smiech.)
Ako profilová moderátorská tvár Markízy nemáte problém s hereckými ponukami?
Vedel by som si ich predstaviť aj viac. Je to však aj problém času. Práca v divadle je krásna, ale je to drina náročná na čas.
Nechcete byť interným zamestnancom a divadlo chce veľa času, ale pri tej periodicite a frekvencii vašej tváre na obrazovke je to akoby ste interným zamestnancom, akurát že televízie, boli.
Máte pravdu, som upísaný televíznej obrazovke...
...lebo to je výhodnejšie?
Mňa tá práca naozaj baví. Samozrejme, obrazovka prináša viac možností a sú v tom aj iné peniaze.
Mám pocit, že keď zapnem diktafón, dosť sa zmení váš spôsob komunikácie. Chytíte takú rozvážnu vážnu dimenziu.
Akože sa skultivujem? Ja ten pocit nemám.
A máte pocit, že váš mediálny obraz má byť uhladený? Z uvoľného prejdete do stráženého postoja.
Čo sa snažím strážiť, je súkromie. Čo nastrážim na mediálnom obraze? Ten je.
Nie, ten sa vytvára.
Tak vytvára. Áno. Nevnímam sa tak, že by som si ho strážil. Len mám pocit, že keď mi položíte otázku, tak by som mal na ňu odpovedať. Nevymýšľať si.
Ani mystifikovať?
Nie som ten typ. Nejaký oblak tajomstva je fajn, ale rád na otázky odpovedám.
Spomedzi CopyTo-vcov ste momentálne najznámejší, najpopulárnejší, zrejme aj najbohatší...
To je teória!
Dalo by sa to predpokladať.
Predpokladať by sa to dalo. Som tam služobne najmladší.
Ešte aj služobne najmladší. To sa im musíte prispôsobovať. Nerobí vám to ako najpopulárnejšiemu problém?
Na CopyTo-vcoch je okrem iného veľmi príjemné, že sme tam tri úplne odlišné chlapské typy a ešte aj žena. Každý dokážeme niečo osobité priniesť.
Čo prinášate?
Tak ja som, povedzme, najcelebritnejší. Viem tomu urobiť pí ár.
A ostatní?
Mravec je veľmi praktický a inteligentný človek. Vie veci napísať, je organizačný typ a ešte vie aj to, čo je DPH. (Smiech.) Sáva je ideológ, to je tá naša energia a Petra je ozdoba.
Vy sa z toho svojho účinkovania v CopyTo-vcoch nejako veľmi tešíte...
Veľmi. Vyslovene mi to urobilo dobre, pred takými piatimi rokmi by som si ani nevedel predstaviť, že budem existovať v takejto skupine.
Čo ste si predstavovali pred piatimi rokmi?
Ešte som sa toho celkom nevzdal. Ja celkom dobre spievam, chcel som byť muzikálový herec. Ale tancovať neviem, som veľký, neobratný, rád by som mal také statické roly, kde vo veľkom kostýme stojím a spievam.
A nič sa nepodarilo?
Nejako ma to obchádzalo.
Čo, nevyšli castingy?
Ale no tak niečo som si zahral. V Štátnom bábkovom divadle som tri roky hral v Bednárikovom Donizettiho Nápoji lásky. To bolo krásne.
Teraz sa chodíte pozerať na muzikály?
Občas. Páčila sa mi však tá éra, keď to na Novej scéne ešte za Ľuba Romana začalo. Keď sa objavilo Evanjelium o Márii, Pokrvní bratia. Kvôli Draculovi som šesťkrát cestoval do Prahy.
Muzikál by bola teda pre vás naideálnejšia kariéra?
Tým, že som sa stal tvárou televíznej obrazovky, dalo by sa to skombinovať.
Čo bráni v snahe dosiahnuť ideál?
Trochu sa to zmenilo. Poznanie prinieslo skúsenosť, že mám chuť na komornejšie projekty. West a CopyTo-vci mi vyhovujú. Tá voľnosť, hráme sa, robíme si, čo chceme, divadlo nám dosť veľa toleruje...
Na čom ste boli naposledy v divadle?
Ušiel mi v lete Kráľ Lear, bol som preč. Ale bol som na muzikáli Kabaret na Broadway. Zaplatil som za lístok sto dolárov a chvíľu rozmýšľal, či to nie je veľa, ale nebolo. Režíroval to Mendes, čo robil Americkú krásu. To bola náádhera.
Pre vás nie sú vážne dramatické roly túžbou, však?
Absolventské predstavenie bol Georg Buchner Leonce a Lena, kde som mal hlavnú ťažkú dramatickú postavu Leoncea. Celé to predstavenie bolo pohybové, páčilo sa mi to. Dokonca som sa vtedy naučil neobmedzene stáť na hlave. (Smiech.) Hral som už aj vo Faustovi, a to bolo dosť temné a dramatické.
Pre muzikál by ste boli schopní pustiť sa do zdolávania tanca, alebo hľadáte schodnejšie cesty?
Mám rád výzvy. Nehľadám schodnejšie cesty, ale život chcem stráviť príjemne. Mám rád aj pohodlie, rád cestujem, k tomu potrebujem peniaze. V divadle je to s nimi ťažké. Peniaze sú v materiálnom svete dôležité.
Hráte od detstva. Ako je to dnes, keď vystupujete na javisko. Máte trému?
Pred prvým výstupom som nervózny, ale je to skôr pocit zodpovednosti. Celé predstavenie sa odvíja dosť od toho, ako sa podarí prvý výstup. Podľa spotených dlaní, ktoré si so Sávom porovnáme, vieme, nakoľko sme nervózni.
Pred kamerou vás to už nechytá?
Tam som už viac-menej doma. Ako moderátor som viac zakceptovaný. Ľudia prijali moju prácu.
Sebapotvrdenie?
Áno, je to do značnej miery o sebadôvere. Pred kamerou som si istý.
A čo filmová kamera?
Pri tomto boome? Akože pätnásť slovenských filmov ročne a ja som na šestnástich konkurzoch? Však tu všetko zakapalo.
No tak, zasa momentálne sa predsa len niečo nakrútilo a nakrúca. Nvotove Kruté radosti, Lutherov Útek do Budína, Šindelka nakrúca, bude Hollandovej Jánošík, Slováci hrajú v českých filmoch...
Režiséri hľadajú v divadlách, nie moderátorov na obrazovke.
Individuálne na castingy nejdete?
Nie. Ani po nich nepátram. Dnes by som sa asi ako osoba musel režisérovi vyslovene hodiť na nejakú postavu. Museli by ma teda osloviť do užšieho konkurzu. Nevyvíjam žiadnu dramatickú aktivitu.
Teda film nie je lákadlom?
To je zle povedané.
V zahraničnej produkcii, v Mierotvorcovi, ste si v malej úlohe zahrali.
Bola to zaujímavá profesionálna skúsenosť. Bol som svedkom, že sa jedna klapka nakrúcala aj celý deň. A to s hviezdou ako Nicol Kidman.
Ktoré príležitosti ste rád, že ste v živote využili? A nemusia byť len profesionálne...
Za zlomové dobré rozhodnutie považujem vstup do Markízy. Bolo to v období, keď mi svietila zelená v STV. Mal som tam veľa príležitostí a ponúk. Keď v Markíze zmenili pôvodný názor, že nechcú nikoho z STV a prejavili záujem o Ivetu Paškovú, dnes Malachovskú, a mňa, my sme mali skúsenosti so skrachovaním prvej súkromnej televízie. Rozhodol som sa napriek tomu pre tento krok na neznámu hladinu a len som dúfal, že tri centrimetre pod ňou bude doska tak, ako keď chodila po hladine jazera Majka z Gurunu. Dopredu som to nevedel, ale našťastie tam bola.
Ktoré príležitosti ste zmeškali a viete o tom?
Možno som viac mohol venovať divadlu, herectvu. Mohol som mať za sebou viac premiér, ale stále nemám pocit, že som to už zmeškal. Možno som až teraz na to pripravený.
Vy rád cestujete, dokonca o cestách aj píšete.
Áno, teraz mi uverejnili Kambodžu a Vietnam.
Beriete na tieto exotické cesty manželku?
Je to pánska jazda. Spôsob cestovania je so zvýšenými nárokmi na aktivitu a zníženými nárokmi na pohodlie a hygienu. (Smiech.) Je to chlapská vec.
Máte stálu partu?
Áno, voláme sa MHDF - Metaxa Highlife Dive Five. V pôvodnej zostave piatich ľudí cestujeme od roku 97 každý rok niekde inde.
Vždy za exotikou?
Pôvodne sme sa chodili potápať. Začali sme v Keni, pokračovali Egyptom, potom v Indonézii, na Bali, Lombok... Potom sme sa zorientovali na vnútrozemie a zmenili sa na klasických ruksakových turistov.
Kto k vám patrí?
Ľudia z celého Slovenska. Jeden je ale narodený v Karl-Marx-Stadte. (Smiech.) Mená vám veľa nepovedia. Jeden je bývalý tanečník, má umeleckú agentúru, druhý je šéf počítačovej firmy, tretí je majiteľ cestovky, ďalší sa tiež zaoberá informačnými technológiami...
Ako ste sa dali dokopy?
V Keni.
???
Dvaja z nich zorganizovali výlet a naň zavolali aj známe ksichty. Okrem mňa tam bola Eňa Vacvalová, Oliver Andrásy, Jana Španková. Padli sme si do oka. Až vtedy som vlastne v sebe objavil to nepoznané - túžbu a aj odvahu navštíviť tieto krajiny.
Chce to od vás veľa odvahy?
Nemyslím to doslovne, dnes však cestujeme tak, že máme v rukách len letenky. Ja som ideológ, s mapou, internetovými poznatkami a bedekerom plánujem s maximálnymi ambíciami. Potom to prekonzultujeme a snažíme sa itinerár aj dodržať.
Vaša známa tvár by mala mať možnosť využiť sponzorov...
Má takú možnosť, ale moja známa tvár ju nevyužíva. Znamenalo by to podriaďovanie sa sponzorovi nielen odomňa, ale aj od ostatných. Tieto cesty vnímam ako rozvoj svojej osobnosti a nie je mi za to ľúto vlastných peňazí. Nehovorím, že by som možných sponzorov nevyužil pri náročnejších projektoch či expedíciách, keď by sme sa pre ne rozhodli.
...no, keď to zvládate...
Zvládam, rodina netrpí, dieťa nehladuje, ani si nevšimnú, že som preč.
Nevšimnú si to vôbec?
Po štyroch dňoch možno zaregistrujú, že tu bol v kuchyni taký veľký človek a zrazu nie je... (Smiech.)
Ako sa pri publikovaní reportáží zmierujete s editorským zasahovaním?
Musím si teraz vynachváliť spoluprácu s Gold Manom. Nezasahujú, ponechajú mi celý veľký rozsah aj s autorskými fotkami. V Plus sedmičke sa bojovalo s priestorom, niekedy to bolo postrihané, flešovité.
Markíza si svojich ľudí uzurpuje. Nemáte príkaz dať to do časopisu Markíza?
Nie. Oni nemajú záujem o to, čo ja chcem uverejniť, lebo majú inú koncepciu a nemajú na to priestor. A ja nie som zamestnancom Markízy. Máme korektné dohovory, moja exkluzivita pre Markízu sa týka toho, že nevystupujem na obrazovke iných televízií.
V Markíze boli aj iné zmluvy o exkluzivite. Mnohí vaši kolegovia - tiež nie zamestnanci - sa zúčastnili predvolebnej kampane ANO. Vás nebolo vidieť.
Ja som sa nezúčastnil na žiadnej politickej kampani.
Odolali ste?
Nestretlo ma to, diskusiu sme dali rýchlo na správnu mieru.
Napriek tomu, že na otázky chcete odpovedať vážne, spoločensko-politicky sa nevyjadrujete.
Snažím sa byť apolitický. A mám čas. Právo na také vyjadrenia majú ľudia, ktorých si rád vypočujem - pán Lasica, Labuda, Dančiak, pani Feldeková.... Nehovorím, že ja ešte o živote nič neviem, ale som ešte na ceste. Zoznamujem sa a zatiaľ dokážem identifikovať dobré a zlé. Ak sa však odo mňa očakáva postoj, nebudem alibista.
Nemá zmysel pýtať sa, koho ste volili, nie?
Voľby sú anonymné, pokiaľ viem. A viem, koho som nevolil.
Tak sa vráťme k foteniu. Stalo sa vaším koníčkom?
Fotil som predtým, než som cestoval. Rád som zachytával, ako ja vidím ľudí, krajinu. Mám obrovské množstvo fotografií. Bol som aj fanúšik ich zakladania do albumov. To už nie som.
Nadchýnajú vás aj rodinné fotky?
Nadobudli nový rozmer, keď sa narodil drobec a zrazu bolo koho fotiť. Vtedy je aj rodinná fotka zaujímavá.
V spoločenských rubrikách tých fotiek tiež veľa nemáte. Nechodíte na akcie...
Vy na ne chodíte?
Ja musím. Mám prehľad, vy tam nie ste. Nebaví vás to?
Nevyhľadávam ich. Chlebíčky nemusím a vidieť ma dosť aj bez ich navštevovania. Nechcem sa ľuďom prejesť.
Nie ste spoločenský?
Som. Mám rád ľudí. Niekedy som rád sám, ale samotu vždy rád vymením za spoločnosť príjemných ľudí.
Máte rád aj rozhovory?
Pre médiá?
Napríklad...
Čo ja viem, neprekáža mi to, je to vec tréningu, zvykol som si. Na čo si nezvyknem, to je fotenie. Rozhovor urobím, čo treba, urobím aj pred kamerou, ale to, že teraz sa musím ísť fotiť k tomuto rozhovoru, z toho som nervózny. Fotiť ľudí ma baví viac ako pózovať.
Ktoré témy komunikácie máte rád?
Závisí to od toho, ktorá je hodina, aká spoločnosť, aké promile... (Smiech.)
V ideálnej konštelácii?
O živote.
To je o čom?
No veď to! Čo je život? To je to, prečo sme tu? Ako sme sa tu ocitli? Rád filozofujem, provokujem debatu na veci, ktoré si myslím, že sú dôležitejšie ako to, či sa doma rozbili dva taniere.
A aká je vaša filozofická ukotvenosť? Vaši kamaráti radi hovoria o budhizme...
V tom sa práve stretávame. Stal som sa milovníkom Ázie, lebo keď som tam prišiel, pochopil som, že som tam už bol, že som tam doma.
Že ste tam boli v minulom živote?
Áno. Doma som sa tam cítil napriek horúčave, vlhkosti, iným pravidlám, iným hodnotám života. My akoby sme odmietali prijať, že koniec života je rovnako prirodzený ako jeho začiatok.
Zisťovali ste, čo ste boli v minulom živote, alebo to beriete len intuitívne?
Nezisťoval. Intuitívne som presvedčený, že som bol žena a žil som v Ázii. Pocítil som to.
Kedy vás budhizmus oslovil?
Na vysokej škole. Páči sa mi, že všetka múdrosť v ňom spočíva v odporúčaniach. Napríklad v severnom Thajsku. Ľudia tam nevstúpia do chrámu nezahalení. Vedia však, že turisti nie sú na tie teploty zvyknutí. V tom chráme bola ceduľka: Ak chcete byť zdvorilí, dajte si dlhé nohavice. Ak ich neznesiete, my to znesieme. To je úžasné. Tolerantné.
Pozeráte sa na seba v televízii?
Niekedy na atmosféru, ktorá vznikla vďaka človeku v kresle.
V novom programe Zrnenie ste v inej polohe. Nezaváhali ste? Nebojíte sa, ako to prijmú diváci?
Tá otázka visí nad nami. Rád by som ten spomínaný mediálny obraz rozšíril. V Milionárovi môžem byť vážny človek s imidžom bankéra, ale ja som predsa aj veselý. A taký som v Zrnení.
A okrem toho, že veselý, ste aj spokojný?
Snažím sa robiť veci v živote tak, aby som to o sebe mohol povedať. Všetko, do čoho sa púšťam, robím s dobrým úmyslom. Tak som sa púšťal aj do Zrnenia. Podľa prvých reakcií viem, že to nebolo márne, ale určite ešte máme na čom pracovať.
Autor: Kata Račková / Foto: Roman Ferstl
