„Človek s takým étosom, aký má v sebe Věra Čáslavská, musí povstať za každých okolností,“ hovorí česká režisérka OLGA SOMMEROVÁ. Rozprávali sme sa s ňou pred tromi rokmi, keď nakrútila film Věra 6. Nevznikol len portrét gymnastky a odvážnej športovkyne. Je to emotívny dokument o žene bojovníčke, ktorá si vyslúžila samurajský meč.
Dá sa zo správania Věry Čáslavskej vybadať, že je samurajkou?
„Podľa mňa to dokázala na olympiáde v Tokiu pri páde z bradiel, keď sa na nich neudržala po náročnom obrate. Keby ho skočila, dostala by medailu a asi by sa šlo bez povšimnutia ďalej. No vďaka tomu, že spadla, sa okrem talentu prejavila aj jej bojovnosť. V jednej sekunde vedela, že to musí dokázať a Japoncom to Ultra C predviesť. Preto na náradie vyskočila znovu a cvik skočila. Tým si od nich ten samurajský meč vyslúžila.“
Rozhovor s Věrou Čáslavskou:
Rusky sa tak báli, že sa mi radšej vyhli
Veľkosť človeka sa väčšinou prejaví v krízových situáciách. Prejavuje sa u nej aj v bežnom živote?
„Prejavuje sa najmä v jej občianskych postojoch. My si Věru nevážime len preto, že vyhrala stoštyridsať medailí, z toho sedem zlatých olympijských. Jej život bol po roku 1968 bezútešný, nedostala sa k práci, ktorú by si zaslúžila. Dlho ju prehovárali, aby odvolala svoj podpis pod manifestom Dvetisíc slov. Povedala mi, že viackrát bola na hrane a uvažovala o tom, nakoniec vydržala. To dokazuje, že hrdinom sa človek nerodí, hrdinom sa človek stáva.“
Keď vo vašom filme vyťahuje medaily zo schovanej, zaprášenej škatule zdá sa, akoby si toho ona sama ani nebola vedomá.
„Myslím si, že Věra je skromná a zároveň bystrá. Je si vedomá toho, čo dokázala. Pri nej som pochopila, že na vyhrávanie nestačí len trénovať a mať talent. Treba aj takticky myslieť. Ona vedela, ako na súperky zareagovať, čo pri vystúpení vytiahnuť, rozmýšľala aj nad účesom, vizážou.“
Jej život tvorili vrcholy aj pády. Čo bol jej slabý bod?
„Věra bola typom ochranárskej matky, matky levice a najviac jej ublížila justičná nespravodlivosť, ktorá postretla jej syna (pozn. red. Bol obvinený z usmrtenia svojho otca pri bitke v krčme). Celý život bola angažovaná, bojovala za iných ľudí a za vlasť. A pri svojom synovi bola bezmocná. Po všetkých tých pretekoch a pracovných povinnostiach na Hrade (po revolúcii bola poradkyňou Václava Havla) musela mať už nervy napnuté ako špagát. Bolo pochopiteľné, že sa psychicky zrútila.“
Už v krátkom filme z cyklu Galéria elity národa ste ukázali, v akých zúfalých podmienkach potom koncom 90. rokov žila. V podstate v šope bez okna. Ako sa to v Česku mohlo stať?
„To, že ju ľudia opustili, to bola v normalizácii vlastne taká charakteristika českého národa. A že sa to stalo aj v 90. rokoch? To bol vtedy strašný čas. Čas divokej privatizácie, gangov, moci peňazí. Justícia bola – a dodnes je – zaplavená bývalými boľševikmi. Keď sa niekto rozhodol, že proces proti jej synovi vyhrá, nemala šancu.“
Pomohol jej niekto, alebo sa z psychickej krízy dostala sama?
„Nikto jej nemohol pomôcť, pretože k sebe nikoho nepúšťala. Nakoniec si teda pomohla sama. Psychiater Cyril Höschl vtedy povedal, že tým celú vedu postavila na hlavu. Nikto by neveril, že sa z takej hlbokej krízy dostane. Ale mne sa zdá pochopiteľné, že človek, ktorý sa už vo svojich 26 rokoch postavil proti nespravodlivosti, musí vyjsť z krízy von – ak cíti, že treba povstať a za niečo bojovať. Věra má v sebe étos, ktorý ju núti ísť za pravdou a spravodlivosťou.“
Využíva Česko, že ju má?
„Nedávno sa angažovala v prezidentskej kampani Karla Schwarzenberga, stále bojuje za demokraciu. Ale tak ako iní ľudia, čo vytvárajú občiansku spoločnosť, aj ona neraz vedie márny boj. To, čo sa u nás deje, to je neslýchané, to je Absurdistan.“
Môže to byť horšie ako počas normalizácie?
„Veľmi ju to pripomína. Chybou bolo, že po revolúcii sa nepotrestali komunistickí zločinci, len sa spravila hrubá čiara. To bol veľký zásah do mravnosti národa. Vznikol dojem, že všetko je dovolené, že u nás sa zločin netrestá. Odvtedy sú naše dejiny sériou absurdít a zlyhaní, narúšaní demokratických princípov.“
Je to po dvadsiatich štyroch rokoch od revolúcie ešte pochopiteľné?
„Asi áno. Masaryk hovoril, že na pochopenie toho, o čom je demokracia, potrebujeme päťdesiat rokov. Naše národy neboli pripravené na demokraciu a ešte nás nevyškolili, že demokraciu nestačí len zriadiť, ale každý deň o ňu znovu bojovať. O to sa dnes snažia len noviny a občianska spoločnosť.“
Vy ste dlho obhajovali práva žien a bojovali za ich lepšie postavenie v spoločnosti. Hoci ste mali argumenty bezchybne sformulované, v médiách vás neraz vydávali za extrémistku. Čo to s vami robilo, keď vám ľudia nerozumeli?
„Mne absolútne nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia, preto keď som počula, ako si ľudia robia z feminizmu žartíky, razantne som do toho vstúpila. Musela som trochu preháňať a provokovať, lebo inak by sa nikto tomuto problému nevenoval, hoci už bolo desať rokov po revolúcii. Muži len žasli.“
Nielen muži, aj ženy.
„Aj ženy, pretože nie je ľahké vyslobodiť sa z patriarchátu, v ktorom sme boli päťtisíc rokov vychovávaní. Nie je ľahké odmietnuť, že už nebudem len poslúchať a počúvať, čo mi muž nakazuje. Nie je ľahké rozmýšľať sama za seba. Nakoniec bol však ohlas mojich filmov a kníh na túto tému obrovský. A najmä, mne nikto nemohol povedať, že som feministkou len preto, že som škaredá a že mužov kritizujem, lebo o mňa žiadny nezakopne.“
Vtedy ste pristúpili na návrh novín Mladej fronty Dnes a urobili ste vzájomné rozhovory s manželkou premiéra Jiřího Paroubka. Ona okrem iného tvrdila, že ženy nemajú chodiť do politiky, lebo by boli zaujaté.
„Ach! Tie rozhovory, to bol iba taký folklór, nič dôležité. Vtedy som pochopila, že nemá zmysel viesť dialóg s niekým, kto je neuvedomelý a nemá žiadne argumenty. Najviac ma mrzí, že spoločnosť sa odvtedy veľmi neposunula. Je napríklad veľmi ťažké byť ženou samoživiteľkou, lebo štát nevytvoril zákony, ktoré by donútili mužov neplatičov platiť. Ale tento boj už dnes musíte po mne prevziať vy, mladšie. Vy matky, vy, čo žijete v manželstvách a partnerstvách.“
Vaše knihy a filmy odhalili, aké odlišné sú predstavy mužov a žien o manželstve. Ako si udržať nádej, že môžu mať šťastný vzťah?
„Tak to je teda otázka! Tá je namierená presne na mňa. Hovorí sa: Maruško, ako si to v manželstve zariadiš, tak to budeš mať! To nie je pravda. Podoba vzťahu nie je len výsledkom osobného rozhodnutia. Na vzťahu sa nesmierne odráža spoločenské nastavenie, u nás konkrétne päťtisíc rokov patriarchátu.“
A to by sa dalo prekonať?
„Šťastný vzťah, to je nesmierne ťažká disciplína a aby sa podaril, na to treba dvoch zrelých, zodpovedných jedincov. Doteraz to často bývalo tak, že žena bola vo vzťahu mamou a muž dieťaťom, pretože tak boli muži aj ženy vychovávaní. Našťastie vidím, že sa to už trochu začína meniť a občas sa stretnú muž, ktorý nie je taký sebecký, a žena, ktorá nie je taká obetavá. Keď sa k tomu pridá láska a erotický náboj, potom sa šťastný vzťah môže vydariť. A je to krása, keď sa to vydarí. Lebo pre čo iné by mal človek žiť ak nie pre lásku?“
Aká je teda vaša rada?
„Nebyť egoistom, pretože vo vzťahu treba milovať toho druhého. Nezahubiť v sebe lásku, ani keď vás stretne sklamanie. Byť samým sebou, nezradiť sám seba, mať svoju identitu a zakaždým o ňu bojovať. Byť voči sebe vľúdnejší a tým si pomáhať. Pretože na koho sa pozriete, ten má ťažký život. Nielen Věra Čáslavská ho má, aj ten bezcharakterný darebák, čo vyzerá spokojne, aj ten ho má taký.“
