Poľský dramatik a spisovateľ Slawomir Mrožek dobyl svetové javiská. Jeho absurdné drámy v komunistickom Československu zakazovali.
„Kde sa bavia?“ To je úporná otázka, ktorú nespočetnekrát opakujú traja vidiecki parobkovia v hre Slawomira Mrožka (29. 6. 1930 – 15. 8. 2013) Veselica. Odkiaľsi zďaleka tlmene zaznieva rezká muzika.
Tu je však mŕtvolné ticho. Kdesi sa ľudia bavia a veselia, ale tu to nie je. Kdesi pulzuje život, ale tu je ako v hrobe. Zúfalá situácia. Doslova na obesenie. Aj sa tak napokon stane.
Kdesi do akejsi pivnice vrhne z ulice neznáma brutálna sila dvoch bezstarostných chodcov a začne ich šikanovať. Postupne im prikazuje, aby sa zbavili jednotlivých kusov odevu.
Jeden z chudákov protestuje, druhý poslúcha. Ale napokon sú obaja nahí, bezmocní, potupení a zlikvidovaní. Taká jednoduchá je Mrožkova hra Strip-tease.
Obrazy reálneho života
Mrožkove hry sa zvykli označovať ako hry absurdné. Ale keď sa ocitli na javisku – a nezáležalo na tom, či v komunistickej, alebo nekomunistickej krajine – obecenstvo ich vnímalo ako autentické obrazy z reálneho života.
S tým „drobným“ rozdielom, že v komunistických krajinách ich často zvykli zakazovať. V Československu po Mrožkovom verejnom proteste proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ich zakázali veľmi rezolútne.
Ale to už žil Mrožek mimo „tábora mieru“: postupne v Paríži, Spojených štátoch, Nemecku, Mexiku. Od roku 1996 v Krakove a posledné dva roky pred úmrtím vo francúzskom Nice.
Mrožkova mladosť však nebola nepoblúznená komunistickým režimom. V roku 1950 nastúpil ako redaktor do Dzienniku Polskiego.
„Keď som mal dvadsať, bol som schopný prijať hocijakú ideológiu bez toho, aby som sa jej prizrel na zúbky. Stačilo mi, že bola revolučná. Frustrovaní a buričskí mladíci sa vyskytujú v každej generácii. Z takých ako ja sa kedysi stávali členovia Hitlerjugendu, ako aj Komsomolu,“ povedal raz.
Mrožek však z komunistického poblúznenia čoskoro precitol. V polovici päťdesiatych rokov začal písať a publikovať groteskné poviedky, ktoré vyvolali ohromný ohlas.
Vyšli aj knižne (Slon, Svadba v Atomiciach) a trhali čitateľské rekordy. Nečudo, keďže večnú tému socialistického realizmu „kontrast starého a nového“ transportoval ironik Mrožek do jedinečnej grotesknej podoby.
Svetovú slávu si však od prelomu 50. a 60. rokov získali Mrožkove „celovečerné“ divadelné hry s témami mimoriadne aktuálnymi, grotesknými a jasnozrivými. Policajti je hra o systéme „reťazového efektu“, kde každý udáva každého.
V hre Tango, ktorá sa v Poľsku porovnáva so slávnou Wyspianského Svadbou, sa obracajú naruby všetky tradičné hodnoty. Rodina sa rozpadáva, senilný, ba priam infantilný otec je bláznivý avantgardista.
Konzervatívne hodnoty sa usiluje vzkriesiť mladý syn Artur tradičným sobášom. Napokon je však celá rodina zvalcovaná amorálnym a bezohľadným primitívom Edekom. Mladý Artur – akýsi novodobý Hamlet – krachuje na celej čiare.
Verejne protestoval proti invázii vojsk do Československa. FOTO - ČTK
Žil na troch kontinentoch
Mrožek, ktorý žil v niekoľkých krajinách na troch kontinentoch, nemohol nenapísať hru o emigrantoch. A tak jeho Emigranti sú nepochybne jednou z najosobnejších a najhumánnejších Mrožkových drám.
Osud dvoch poľských prisťahovalcov – spisovateľa, ktorý sa delí o mizerný prenájom s gastarbeiterom – je osudom, akých sú stotisíce. Mrožek ich počas svojho putovania dôkladne spoznal.
Aj preto mohla vzniknúť taká autentická, neštylizovaná, empatická a veľmi ľudská dráma. Bez démonov zloby, skazy a zmaru. Smutná hra o nádeji v tomto absurdnom svete.
(Autor je režisér a dramaturg.)
