Literárium / Stanislav Rakús
K omylom v literárnej vede dochádza najmä vtedy, keď sa k skúmanému textu nepristupuje ako k objektu, v ktorom treba identifikovať umeleckú hodnotu alebo jej opak.
Takýto prístup si od interpretátora vyžaduje prirodzené estetické cítenie. Bez neho môže dôjsť k veľmi nesprávnym hodnoteniam a výsledkom.
Celý problém sa dá dobre demonštrovať na jednej zo štúdií o románovej tvorbe slovenského prozaika Mila Urbana.
Autor si v nej všíma otázku dialogizácie, konkrétne funkciu synoným ako slov, ktoré majú odlišnú podobu, ale približne rovnaký význam, v románoch Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor. V úsilí predísť automatizmu a stereotypu pri výstavbe prózy uplatňuje Urban zvláštnu tvárnu iniciatívu vo významovo prázdnom priestore uvádzacej reči.
Všimnime si, ako nápadne a rušivo potom pôsobia v citovaných textoch podčiarknuté slovesá:
"- Ide! – ošplechla ju pani Korinková skrehnutým pohľadom... Ostalo jej teda len odstrihnúť :..."
"- Len či sa tí iní ľudia nájdu? – frkol Hlavaj pochybovačne" (podč. S. R.).
"- Či sa nájdu-u-u...! – roztiahol Badáň."
Je paradoxné, že takýto postup musíme pripísať prozaikovi, ktorý v inej časti svojej tvorby preukázal ako málokto v slovenskej literatúre umenie náznaku, pritlmenia, nedopovedania, ktorý vedel v epickom texte doceniť a presne odhadnúť účinok mlčania.
Dá sa povedať, že sprievodná reč sa stáva svojou slovesnou synonymnou záťažou najhoršou zložkou citovaných textov i celej prózy. Je to tak preto, že práve uvádzacie pásma by mali byť diskrétne, takmer neviditeľné, a nie tvrdo zosilňované a oživované krikľavou synonymizáciou. Zlú prácu s touto plochou markantne potvrdzuje aj duplicitné slovo "roztiahol", hoci proces roztiahnutia jednoznačne ohláša už grafická podoba slovesa "nájdu-u-u". Ide o polopatizmus, v ktorom autor podcenil úroveň čitateľa.
Časopisecky publikovaná jazykovoštylistická analýza, oceňujúca synonymizáciu v prázdnom priestore uvádzacej reči, svedčí, že "literárnovedný" výkon, zakladajúci sa na všeobecnom poznatku o synonymickej pestrosti a bohatosti jazyka bez schopnosti zachytiť jej negatívnu funkciu v živom priestore prózy, je jedným z výrazných omylov v prístupe k umeleckému textu.
