RECENZIA / KNIHA
Jaroslav Rudiš: Národní třída (Labyrint)
Jaroslav Rudiš ponúka zručne napísaný text plný stratených ilúzií a zápasu so svetom, ktorý už dávno nie je čiernobiely.
Ak by ste chceli vedieť, ako myslia ľudia, ak by ste sa chceli dozvedieť, ako uvažuje spoločnosť a jej príslušníci, či zistiť, aké sú aktuálne fenomény a trendy, koho by ste sa spýtali?
Odpoveď je banálna, napriek tomu by vás množstvo ľudí odkázalo na kluby profesionálnych vykladačov grafov a štatistík uväznených na tradičnej akademickej pôde.
Lepšia odpoveď je, samozrejme, oveľa jednoduchšia: ak sa čosi chcete dozvedieť o ľuďoch, rozprávajte sa s ľuďmi. A ak sa chcete čosi dozvedieť o spoločnosti, nenavštevujte kabinety hovoriacich hláv, vyberte sa do krčmy – úplne obyčajnej, nudne bežnej, kdesi na periférii, trebárs aj Prahy. A nechajte rozprávať jedného jej štamgasta.
Vyčerpaná výpoveď
Jaroslav Rudiš (42) je zvláštny autor. Okrem kultového komiksu Alois Nebel a rovnako kultového debutu Nebo pod Berlínom (2002), ktorým vlastne uviedol istý typ moderného mladého písania do českej literatúry (a takmer žiadny z „fresh“ generácie autorov sa mu už nevyrovnal), napísal aj knihy, ktoré, no, nemuseli byť. Napriek tomu, že z nich vznikol film.
Svojmu výnimočnému debutu sa však dokázal vyrovnať pred pár rokmi vo vynikajúcom Konci punku v Helsinkách, čím však zároveň vyčerpal svoju generačnú výpoveď. Bolo preto zaujímavou otázkou, po čom v ďalšom texte siahne – pretože čítať ikstý raz o starnutí bývalých deciek z klubov a koncertov, ktoré sa nie celkom dobre vyrovnávajú s realitou a svojím vekom, by bolo, prinajlepšom, neoriginálne.
Našťastie, v Národnej triede nechal autor (najskôr bola divadelná hra) rozprávať obyčajného, vlastne totálne nezaujímavého Vandama, nudného krčmového povaľača a natierača striech, ktorý blúzni o časoch starovekého Ríma a je výnimočný azda iba tým, čo urobil pred viac ako dvadsiatimi rokmi. A ešte aj to bolo celé inak.
Muž z krčmy
Ak si zvyknete na svojský, veľmi divoký rytmus textu, ktorý trochu pripomína Soukupovej Martu v roce vetřelce, pomaly a možno aj napriek úvodnému odporu zistíte, že znovu čítate výbornú knihu.
Valivý, často refrénovitý prúd slov na vás totiž padá od „týpka“, ktorého by ste mohli aj u nás stretnúť v ktorejkoľvek krčme (čítaj pajzli), ktoréhokoľvek mesta (čítaj od Bratislavy až po Čiernu nad Tisou). Lenže práve takíto ľudia vám môžu podať krásny opis života v malom a je úplne jedno, či to je Česko, Slovensko, alebo Ulanbátar.
V skutočnosti tak máte pred sebou zručne napísaný text plný stratených ilúzií, zápasu s už dávno nie čiernobielym svetom, kde sú isté spoločenské vrstvy odsúdené prehrávať napriek okrídleným rovnostárskym frázam a kde si ľudia vytvárajú svoje (pseudo)identity na základe sfalšovaných malých aj veľkých dejín.
Národní třída je dobrou sondou do myslenia obyčajného človeka, podobenstvom i zábleskom zo sveta, kde niekoho poučiť o živote v skutočnosti znamená bitku. A nie v kaviarňach, no presne v takomto svete každodenne bojuje väčšina jeho obyvateľov.
Preto platí veta z úvodu: ak sa chcete čosi dozvedieť o spoločnosti, nenavštevujte kabinety hovoriacich hláv, vyberte sa radšej do miestnej krčmy. Alebo si prečítajte novú Rudišovu knihu.
