Hlavnou postavou je Lou, ktorá má 13 rokov a IQ 160. Nezapadá preto ani medzi rovesníkov ani medzi o dva roky starších spolužiakov. Pre nedostatok pozornosti rodičov – otca, ktorý tvrdo pracuje a matky, ktorá trpí depresiami, trávi Lou voľný čas vytváraním rozličných teórii o fungovaní sveta, či robením nezvyčajných pokusov v parížskom byte aj mimo neho. Jedným z „experimentov nesmierneho dosahu, ktorý je vykonávaný navzdory osudu“ je priateľstvo s bezdomovkyňou No.
Obe dievčatá sú z úplne odlišných svetov, no napriek tomu majú veľa spoločného. Obe riešia nespravodlivosť sveta a ani jedna nie je šťastná v Paríži. Lou si postupne uvedomuje postoj spoločnosti k bezdomovcom a rastie v nej túžba zmeniť to. „Ľudia dokážu zostrojiť nadzvukové lietadlá a vypúšťať rakety do vesmíru, identifikovať zločinca z jediného vlasu alebo nepatrného kúsku kože, (...) uložiť do mikroskopického čipu miliardy dát. Dokážu nechať ľudí umrieť na ulici.“
A hoci by sa pár strán pred koncom mohlo zdať, že príbeh sa skončí happy endom, nebola by to de Vigan. Pretože jej knihy netvoria príbehy so šťastným koncom. Dôraz totiž kladie na príbeh, na jeho okolnosti a priebeh a nie na to, ako to všetko dopadne.
Kniha, ktorá získala niekoľko francúzskych cien a má aj filmovú podobu, vtiahne čitateľa do deja vďaka výbornému realistickému vykresleniu postáv aj vďaka myšlienkam. Nemá hluché pasáže, či strany, ktoré by ste najradšej preskočili. Je to kniha na všetky ročné obdobia bez ohľadu na to, aké je za oknami počasie. A skutočne stojí za to.
