Literatúra s témou cudzinectva sa dostáva na knižnom trhu do popredia čoraz viac. Či už hovoríme o jej beletristickom spracovaní alebo o prózach na pomedzí publicistiky a literatúry faktu.
Tie majú zdanlivo ľahšie realizovateľný cieľ: na pozadí vlastnej skúsenosti autora sprostredkovať moment „prvého kontaktu“ s krajinou a postupne svoj pohľad na ňu prehlbovať perspektívou človeka, ktorý dokáže prijať jej kolorit za svoj a s odstupom času ho autenticky sprostredkovať ďalej. Ak je navyše cieľovou krajinou Francúzsko, dá sa predpokladať, že postrehy autora budú mať v sebe akcent nenúteného šarmu, ktorý tomuto regiónu a jeho obyvateľom akosi automaticky prisudzujeme.
Možno aj táto ambícia stála za vznikom knihy Marie Dopjerovej-Danthine Paríž môj druhý domov (Slovenský spisovateľ 2013). Pravdepodobnejšie však je, že sa autorka jednoducho rozhodla spísať svoje zážitky a na základe nich podať svedectvo o tom, aké to je byť (aj po štrnástich rokoch) cudzinkou.
Dopjerovej kniha nemá jasné kompozičné usporiadanie a v tomto prípade je to na škodu. Vzhľadom na rôznosť tém (dvojjazyčné manželstvo a materstvo, špecifiká multikultúrneho pracovného prostredia, nuansy spoločenskej etikety Francúzov) je pri neusporiadanosti textu zrejmé, ktoré kapitoly knihy sú vydarenejšie a ktoré naopak pôsobia nechcene sentimentálnym dojmom.
Autorkinou slabosťou je práve lyrický sentimentalizmus spomienok na domov, ktorý často tvorí úvod jednotlivých kapitol (naozaj sú domov ruky, na ktorých možno plakať?). Len čo sa od neho oslobodí a prejde k vecným reflexiám každodennosti, dokáže byť presvedčivá, vtipná aj dojímavá a jej pohľad na Francúzsko je empatický aj konštruktívne kritický.
Silnou stránkou jej rozprávania je nadhľad a sebaironické priznanie vlastnej nedokonalosti vystavenej (nielen v zamestnaní) deprimujúcemu perfekcionizmu. Je pritom zaujímavé sledovať, ako sa sama stáva Francúzkou práve postupným akceptovaním modelov správania, ktoré sa jej spočiatku zdali nenáležité. Schopnosť priznať si vlastné chyby s vedomím, že pochybenia druhých sa odpúšťajú ťažšie, ju stavia do sympatickej pozície nedokonalej matky, ktorá sa (občas márne) snaží skoordinovať „slovenskú“ výchovu s francúzskymi spoločenskými princípmi.
Stret kultúr v jej podaní je najsilnejší v intimite rodiny — situácie a zážitky s deťmi sú krásnym príkladom toho, ako možno nenútene a s radosťou upevňovať zázemie dvoch rozdielnych (jazykových) prostredí.
Autorka je vyštudovaná prekladateľka a problematike bilingválnej výchovy mohla pokojne venovať aj viac priestoru, vie, o čom hovorí a prípadné komplikované momenty briskne obracia na humor, čo môže byť návodom pre iných rodičov, ako sa s podobnými peripetiami vyrovnať. Po jej knihe by však mali siahnuť aj tí, ktorí podľahli naivnej ilúzii o francúzskej dokonalosti. Ostanú prekvapení.
Autor: Lenka Szentesiová
