Dirigenta a hudobníka BRAŇA KOSTKU ľudia dlho poznali najmä ako partnera herečky Zdeny Studenkovej. Za posledné roky sa nenápadne presadil so svojou speváckou skupinou Fragile. Richard Müller sa rozhodol spievať s nimi a cappella, čiže bez nástrojov. V septembri vyrážajú na spoločné československé turné.
Pochádzate z Lábu, odkiaľ bola aj operná speváčka Mária Kišoňová Hubová. Majú tam nejaký špeciálny recept na rozvíjanie zmyslu pre vážnu hudbu?
Dokonca odtiaľ pochádza aj dirigent Marián Vach. Na Záhorí býva veseuo! Ale nepovedal by som, že to robí prostredie, môj záujem o hudbu skôr súvisí s rodinným zázemím. Otec pochádza z muzikantskej rodiny, síce nie úplne profesionálnej, ale viacerí jej členovia hrali v dychovkách. Otec, starý otec aj ujo, ten hrá doteraz na saxofóne a klarinete. Otec veľmi chcel, aby som bol tiež muzikantom. Kým som bol dieťa, bola to skôr jeho ambícia ako moja. Sám som sa o to začal zaujímať až na strednej škole. Kľúčové bolo, že som sa dostal na konzervatórium. Dovtedy som svoju súťaživosť vybíjal skôr v športe.
Takmer každý muzikant bol najprv futbalistom. Ako konkurovala vášmu športu hudba?
Hrával som futbal za žiacke mužstvo Lábu, no v určitom momente som sa musel rozhodnúť. Začal som sa viac venovať hre na klavíri. Nedá sa však povedať, že by som bol klavírny virtuóz. Bola to tak trochu z núdze cnosť, že som sa na konzervatóriu prihlásil na orchestrálne dirigovanie. Tam totiž nebolo nevyhnutné vedieť až tak virtuózne hrať na klavíri. Napokon som bol veľmi rád, lebo štúdium dirigovania bolo veľmi hĺbkové a kvalitné, hlavne čo sa týka harmónie. Mali sme veľa individuálnych predmetov, kde sa nedalo ulievať, mnoho z nich aj s komponistami, kde som dostal aj dobré základy kompozície, takže aj počas štúdia som dosť veľa skladal.
Do akej miery ovplyvnila škola váš hudobný vkus?
Podstatne, až kľúčovo. To, čo počúvate, je často vec toho, s akými ľuďmi sa stretnete a akú hudbu tí ľudia počúvajú, hrajú. Dvojnásobne to platilo v čase, keď nebola hudba tak ľahko dostupná ako dnes. Teraz sú technické možnosti oveľa bohatšie, existujú dokonca programy, ktoré samy selektujú hudbu a ponúkajú vám takú, ktorá je podobná tej, čo máte radi. Určite ma však ovplyvnili moji pedagógovia – pán Zdeněk Bílek, úžasný slovenský dirigent, alebo Ladislav Slovák či Bystrík Režucha, no a potom súkromné stretnutia s Ľudovítom Rajterom, spoluzakladateľom Slovenskej filharmónie. To boli veľké osobnosti slovenskej hudby, s ktorými som mal česť sa stretnúť.
Foto: SME - Gabriel Kuchta
Čo ste očakávali od dirigovania?
Spočiatku to bola len možnosť, ako sa profesionálne venovať hudbe. Ale časom sa mi to stávalo čoraz prirodzenejším. Postupne som zisťoval, že dirigovanie je do veľkej miery o práci s ľuďmi. Laik vidí len obraz dirigenta stojaceho pred orchestrom alebo iným hudobným telesom, keď už iba predvádza skladbu na koncerte a koordinuje muzikantov. Ale gro jeho práce spočíva v dlhodobom naštudovaní diela na skúškach a zároveň aj vo formovaní hudobného telesa. Dirigent robí kopu vecí, ktoré sú mimo mávania rukou a sú rovnako kľúčové: spoluvytvára dramaturgiu, rieši personálnu politiku, študuje historické kontexty diel, jednotlivé nástroje, notopis, aby mohol byť tým človekom, ktorý stmeľuje všetkých zúčastnených v orchestri či v zbore a zodpovedá za istý hudobný názor. Musí zvládnuť cestu, ktorou sa ide, spoločne uchopiť dané dielo.
Je ťažké pred orchestrom alebo zborom obhájiť svoju víziu?
Muzikanti či profesionálni hráči sú dnes po inštrumentálnej stránke ohromne vyzbrojení, majú kvalitné hudobné vzdelanie a jasný názor na skladbu. Musíte mať prirodzenú autoritu a presvedčiť ich o svojej predstave a potom byť aj natoľko zručný, aby ste si ju nielen presadili, ale ju aj spoločne naplnili. Jednoducho, aby ste viedli skúšky čo najefektívnejšie. Musí tam byť vzájomný rešpekt a dôvera, nuž a to sa nedá kúpiť.
Pamätáte si ešte, keď ste sa po prvý raz postavili pred zbor alebo orchester ako dirigent?
Už ako študenti sme chodievali do Slovenskej filharmónie skúšať dirigovať orchester. Mali sme, samozrejme, pred hráčmi vždy veľký rešpekt, takže to bolo veľké vypätie a napätie. Boli to situácie plné stresu. Muzikantom či spevákom v telese stačí päť minút a presne vedia, kto ste, čo ste, okamžite vás prečítajú. Potom si to uvedomíte a istý čas sa cítite v obrovskej nevýhode. V konečnom dôsledku to však môžete pretaviť do pohody a pokoja, dôležité je nič nepredstierať. Dirigovanie je z veľkej časti psychológia, že musíte vedieť, čo ľudia chcú, ako sa cítia a hlavne ich dokázať motivovať.
Nebavia sa a nevyrušujú na skúške tí, čo práve neskúšajú?
Ak áno, snažím byť podľa možnosti vtipný a to väčšinou zaujme všetkých.
Aký pocit má človek stojaci oproti veľkej skupine, ktorá poslúcha na jediný zlomok vášho pohybu rukou?
Je to vždy veľký rešpekt z oboch strán. Zároveň musí človek sledovať, čo na ľudí v kolektíve platí. Profesor Bystrík Režucha nám vravieval dôležitú pravdu - dávajte si pozor na to, čo robíte a hovoríte, v každej situácii máte čo robiť, aby ste si nevypichli oko dirigentskou paličkou. Prosto učil nás pokore, zdôrazňoval, že muzikantov treba chápať, brať do úvahy, aké majú oni predstavy a záujmy. Snažil sa naše zamestnanie odpatetizovať, keďže dirigent má dizajn vodcu, aby sme stáli nohami na zemi.
Už niekoľko rokov vediete známu a cappellovú skupinu Fragile, ktorá spieva bez hudobných nástrojov. Prečo ste išli týmto smerom?
Podobné zoskupenia, v ktorých sa ľudia zaoberajú ansámblovým spevom, fungujú na mnohých univerzitách hlavne v zahraničí a popri klasickej hudbe chcú touto formou interpretovať aj niečo aktuálnejšie a modernejšie. Napríklad na konzervatóriu sme chodili do klasického speváckeho zboru, no okrem toho sme sa stretávali aj ako menšia partička ľudí, ktorá skúšala niečo iné. Zháňali sme si noty alebo sme si sťahovali hudbu z nahrávok a spievali sme džezovejšie, modernejšie skladby. S týmto žánrom vlastne sympatizujem už od školy, no až pred deviatimi rokmi som spolu s kolegami založil Fragile. Uvedomil som si, že čo sa týka aranžovania skladieb či vedenia telesa, v tom sa vyznám a navyše ma to nesmierne bavilo. Dnes viem, že to bolo skvelé rozhodnutie. Navyše sa vo Fragile stretli ľudia, ktorí tento náročný žáner nielen vedia robiť, ale hlavne chcú.
Stavili ste už vtedy na ich verejne známe tváre?
Počas trvania skupiny kopa kolegov vôbec nebola známa ani medializovaná. Dnes nám tieto parametre iste sčasti pomáhajú, ľudia rozlišujú, kto je kto, poznajú spevákov aj z divadla alebo iných sfér. Najdôležitejšie však je, že sú to talentovaní ľudia, že vedia nielen sólisticky, ale aj ansámblovo spievať, že sú to tímoví hráči.
Vokálnaskupinu Fragile, ktorú založil pred deviatimi rokmi: zľava Vilo Csontos, Braňo Kostka, Soňa Norisová, Kamil Mikulčík, Jana Golisová, Slavo Košecký, Svetlana Rymarenko a Helena Krajčiová
Podľa čoho si vyberáte skladby do repertoáru?
Ide o to, či skladba má potenciál vyznieť bez hudobných nástrojov, či sa dá hlasmi, a to siedmimi, vystihnúť esencia konkrétnej pesničky. Tiež je to vec harmonizovania, nášho estetického cítenia, čisto hudobných záujmov členov skupiny, no vzhľadom na to, že máme v kapele podobný hudobný vkus, to nie je problém. Často prihliadame aj na to, aby sa páčila našim fanúšikom. Následne pristúpim k aranžovaniu, teda k upravovaniu skladby. Každá pieseň je ušitá na jednotlivých spevákov. Je presne rozpísaná do partitúry, každý hlas má presne predpísaný každý tón. Skladby pripravujem pomerne dlho, niekedy je to aj mesačný proces, potom ich študujeme. Najprv individuálne a potom na spoločných skúškach. Počas koncertov ešte dozrievajú. Je to také skladanie puzzle, ktoré je však veľmi vzrušujúce. Príprava je oveľa komplikovanejšia, zdĺhavejšia než v iných hudobných žánroch. No stojí to za to.
Máte vkusové hranice výberu?
V rámci možností sú čo najširšie, vieme sa aj prispôsobiť fanúšikovi. Je podstatné, aby náš spev bol ľuďom zrozumiteľný. Podľa toho staviame aj dramaturgiu koncertu. Veľa závisí od povahy akcie, koncertu. V našom vokálnom poňatí interpretujeme napríklad už aj klasickú hudbu.
Chystáte sa na turné s Richardom Müllerom. Ide o ojedinelý projekt, iste čakáte, ako ho fanúšikovia ocenia. Ako sa formovala spolupráca?
Keďže v celoročnom repertoári spievame takmer výlučne anglické skladby, stále mi vŕtalo v hlave, že by sme mali viac spievať po slovensky. Aj preto sme nahrali vianočné cédečká so slovenskými koledami. Potom som sám napísal jednu skladbičku o Facebooku. Išlo len o zábavku kabaretného štýlu, no zaznamenal som zvýšený záujem. Zrazu ľudia na koncerte ožili, lebo rozumeli textu. Práve v tom období sa Richard Müller ocitol na našom koncerte, zapálil sa pre nás a oslovil ma, či by som mal záujem o spoluprácu. Keď sa pozerám spätne na túto možnosť, teším sa, že je to práve on. Spojenie Fragile a Richard Müller je veľmi prirodzené a veľmi to jeho skladbám pristane. Už vyše štvrť roka skúšame, je to obrovská príprava a zatiaľ veľmi príjemná. Pripravujeme známe aj menej známe skladby. V každom prípade všetky pôsobia novo.
S Richardom Müllerom pracujeskupina Fragile na spoločnom projekte. Chystá sa nové cédečko a jesenná koncertná šnúra.
Dá sa z Fragile vyžiť?
Na moje veľké prekvapenie áno. Ostatné aktivity som dal úplne bokom, no neľutujem, som rád, že sa môžem špecializovať. A to všetko vďaka našim fanúšikom. To, čo robíme a ako to robíme, sa páči nielen odborníkom, ktorí oceňujú náročnosť žánru, ale aj laikom, ktorí zasa cítia, čo je za tým. Chodíme za nimi do všetkých kútov Slovenska, do akejkoľvek malej sály.
Nechceli ste do vašej skupiny zapojiť aj partnerku Zdenu Studenkovú?
Zdenka mi nesmierne drží palce, za čo som jej veľmi vďačný, a je to vzájomné. Som rád, že idem životom s niekým, kto vie oceniť to, čo robím. Rozumie tomu, ale pred spevom má veľký rešpekt. Vo svojej kariére sa vyhýba polovičatosti. Keby sa venovala spevu, podriadila by mu celý svoj život. No za tých dvadsať rokov, čo sme spolu, sme aj veľa spolupracovali - ja ako dirigent a ona ako sólistka v muzikáloch, alebo som komponoval pár scénických hudieb do činoherných projektov, v ktorých účinkovala. V rámci Fragile sme nedávno nahrali cédečko pre deti, ktorého vznik iniciovala. Prerozprávala v nich svoje príbehy so zvieratkami a ja som zložil pesničky. Stále sa nejako inšpirujeme.
S dlhoročnou partnerkou Zdenou Studenkovou v New Yorku pred dvoma rokmi. Tohtoročná letná dovolenka je viac v znamení práce v nahrávacom štúdiu.
Branislav Kostka (42)
1995
ukončil štúdium dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
8
členov má hudobná skupina Fragile, ktorú založil v roku 2004 (Braňo Kostka, Soňa Norisová, Jana Golisová, Helena Krajčiová, Svetlana Rymarenko, Slavo Košecký, Vilo Csontos a Kamil Mikulčík).
5
hudobných telies viedol počas svojej hudobnej kariéry (Komorný zbor SĽUK-u, Spevácky zbor Technik, Orchester Technik, Musica Vocalis, Chorus Alea).
32
koncertov Fragile je naplánovaných v rámci turné s Richardom Müllerom, ktoré odštartuje 14. septembra
