Miz, Cvergli, Našepkávač, to sú postavy z poviedok v najnovšej BALLOVEJ knihe Oko. Odkrýva absurdný svet diablom pokúšaných postavičiek s bytostnými problémami bežného života v južnoslovenskom mestečku.
Realita vašich kníh je krutá a nerobí ju ružovšou ani magickosť a bizarnosť príbehov, ktoré čitateľovi ponúkate. Čo zažívate pri písaní? Kedy „to“ na vás prichádza a čo rozhodne o definitívnej podobe?
„Prichádza to na mňa už iba zriedkavo. A to si ešte neraz iba myslím, že to na mňa prišlo. Pritom je to planý poplach a všetko, čo počas planého poplachu napíšem, treba zahodiť. Ale najhoršie sú prípady, keď si nevšimnem, že poplach bol planý. V takých chvíľach nepozornosti vznikajú poviedky, ba až knihy.“
Zbierka Oko zahŕňa tri poviedky a každá sprítomňuje život v neveľkom meste. Postavy sú čudné, dejú sa im podivné veci, hoci sa pohybujú v celkom bežnom prostredí. Ako vnímate výnimočnosť človeka v nástrahách sivého priemeru?
„Ľudia sú výnimoční a jedineční. Všetci, bez výnimky, nech robia čokoľvek. Tú výnimočnosť treba vidieť. Lenže isté výnimočné až šialené veci, ktoré ľudia robia, sa dejú masovo, preto sú paradoxne normou, pravidlom. Napríklad umieranie. Z neodvratnosti smrti sa dá zošalieť. To, že človek zošalie od strachu zo smrti, je rovnako výnimočné ako to, že nezošalie. To druhé je pre mňa navyše aj nepochopiteľné. A celý sivý priemer vzniká z obrovskej pestrosti, ktorá však pri pohľade z diaľky sivie. Treba priložiť lupu bližšie, ako entomológ k chrobákovi, a pozorovateľ jednotlivých ľudí v malom meste si musí svoje pozorovania zapisovať. Keď má človek pri oku lupu, píše sa mu ľahšie, vidí dobrodružstvo ešte aj medzi korienkami v kvetináči.“
Hlavnými postavami sú muži. Obtierajú sa o nich témy osamotenia, rodiny, otcovstva, rodičovstva, konfrontujú sa po svojom s Bohom, riešia fenomén ženy. Tieto hodnoty relativizujete. Čo je podľa vás najťažšie na vyrovnaní sa so svojím rodinným stavom?
„Som slobodný, mojím rodinným stavom je sloboda, ak sa to dá takto povedať. A prečo by sa nedalo. Vyrovnávam sa s tým čoraz ľahšie, vôbec netúžim mať opačný status, ale mnohí muži i ženy, čo majú rodinu a veria v Boha a riešia fenomén ženy alebo muža, by chceli mať opačný status. A poznám jedného, ktorý nevie, čo so svojím mládenectvom, samotou, chcel by sa oženiť. Nech to skúsi. K téme rodiny, otcovstva, rodičovstva vrelo odporúčam niektoré vyjadrenia Thomasa Bernharda, aj by som ich rád citoval, jeho knihu mám pri sebe, ale do tohto rozhovoru by sa to nevmestilo.“
Váš text odkazuje na iné texty, na iných autorov, v poviedkach sa mihnú mená ako Vadas, Grendel či Stacho. Aký význam to má pre vás ako autora?
„No prosím, a tu sa pred chvíľou mihol Bernhard. Skôr je zaujímavé, aký význam to má pre čitateľa. Väčšinou žiadny. Ale píšem pre tých, v ktorých tie mená - a ďalšie - vyvolajú spomienku na atmosféru prečítaných kníh. Tá sa primieša do dojmu, vyvolaného lektúrou textu, kde tých autorov spomínam. Potom sa na chrbtoch veľkých spisovateľov moje texty chvíľočku vezú. No minule som vošiel do antikvariátu, že predám knihu od Ivana Štrpku a zbohatnem na tom. Mal som totiž dva kusy z jednej zbierky. Majiteľka povedala: Kto je Štrpka? Tak pre takýchto čitateľov ťažko písať, darmo majú antikvariát.“
Citlivo, ale pritom veľmi jednoznačne pracujete s motívom „maďarskosti“ približne v duchu známej nadávky, že hlúpy Slovák je Maďar. Pochádzate z dvojjazyčného prostredia južného Slovenska. Ako rokmi vnímate úroveň národnostného spolužitia?
„Podľa mňa hlúpy Slovák nie je Maďar, podľa mňa hlúpy Slovák je ako hlúpy Maďar. Ešte stručnejšie: hlúpy je hlúpy. A slušný, umiernený, národnými rozpormi uštvaný človek je obeťou. Bez ohľadu na pôvod a identitu. V Nových Zámkoch našťastie Maďari so Slovákmi žijú vcelku bez konfliktov, a dokonca sa tu darí aj ľuďom, ktorí sa nehlásia k žiadnej národnosti, lebo takúto nálepku považujú za škodlivú a odpornú. Práve na národnostne zmiešanom území si ľahšie uvedomíme, že hlásiť sa k nejakému národu a tomu podriaďovať svoje názory na ľudí okolo seba je nebezpečné a skôr či neskôr to vedie ku katastrofe. Lenže inak založený človek si zasa na národnostne zmiešanom území z nejakých osobných pohnútok, na základe záhadných, nebodaj až genetických prednastavení, urobí zmysel života zo šovinizmu, neraz označovaného nevinným termínom ’vlastenectvo’.“
Často sa v knihe vraciate aj k téme dôsledkov politickej a spoločenskej situácie pred prevratom a po ňom. Naznačujete, že medzi spoločenskými zriadeniami akoby nebolo rozdielu, lebo vždy tu budú zlodeji a paraziti, čo vedia zneužívať situáciu. Čo je podľa vás podstatou takéhoto správania?
„Toto naznačujem? Nechcel som. Lebo podľa mňa je medzi totalitou, čiže socializmom, aký sme zažili my, a súčasným ako-tak demokratickým zriadením priepastný rozdiel v prospech súčasnosti. Ale je pravda, že bezohľadné nátury spred novembra '89 sa presadili a dnes nás držia v hrsti, tie alebo ich deťúrence, lebo na to mali a majú predpoklady, napríklad aj finančné. Umožnila im to celá tá ustráchaná, umlčaná, prišliapnutá, vo vlastnej čoraz diétnejšej masti sa pripekajúca masa. Tamtí sa vymkli spod kontroly, a nečudo, nik sa tu s nimi po prevrate neporátal, nik ich neodsúdil, keď už nie ináč, tak aspoň morálne. Je to dôsledok nežnosti revolúcie. Jej vedľajší účinok. Ten jediný z nej asi pretrval. Dnes sa mnohí hrdo hlásia ku komunistickej minulosti, hoci v prvých mesiacoch po novembri sa tíško hanbili, skučali po kútoch. Zdalo sa, že skučia. V skutočnosti si budovali pozície a zažrali sa do spoločnosti ako choroba. Vyliečiť ju? Ako? Voľby sú už iba fraška. Ale aj tak sa teším na najbližšiu donkichotskú šancu vybrať si o kúštik menšie zlo. Netvrdím, že sa z neho časom nevykľuje ďalšia metastáza. Ale treba skúšať.“
Balla (1967) žije v Nových Zámkoch. Vydal knihy Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik, De la Cruz (aj po maďarsky, Cudzí, V mene otca (cena Anasoft litera 2012), Oko. Výbery z poviedok vyšli knižne v Slovinsku, Česku a Poľsku.
