Jakub Ursiny: Najťažšie je spievať ľahko

Pred rokmi Andrej Šeban vyzýval JAKUBA URSINYHO, aby oživil otcove piesne. Trvalo to dlho, ale nakoniec si ich predsa vyspieval.

Jakub Ursiny (1977) sa narodil v Bratislave. Po prvý raz zaznel jeho hlas na albume otca Deža Ursinyho Modrý vrch. Ako jedenásťročný založil prvú kapelu. V roku 2002 skončil štúdium televíznej dramaturgie a scenáristiky na VŠMU v Bratislave, neskô(Zdroj: Kristína Andrejčáková)

Pred rokmi Andrej Šeban v piesni Odkaz vyzýval JAKUBA URSINYHO, aby oživil otcove piesne. Trvalo to dlho, ale nakoniec si ich predsa vyspieval. Vznikla kapela Provisorium, pomenovaná po kapele legendárneho Deža Ursinyho. Jeho syn v nej spieva skladby svojho otca takmer na nerozoznanie od originálu. Toto leto kapela navyše pokrstila aj DVD s otcovými filmami, ktoré zostávali roky zabudnuté. V septembri by sa mala predstaviť na festivale Konvergencie.

Hráte už vyše dvoch rokov. Aká je spätná väzba?

Prelomový bol náš štvrtý koncert vo Zvolene v rámci festivalu Víkend atraktívneho divadla. Tam prejavil chuť Tomáš, syn organizátora Borisa Kršňáka, ujať sa nás ako manažér napriek tomu, že s tým nemal veľké skúsenosti. My sme zas zažili krásny povzbudzujúci večer a projekt nabral na obrátkach. Hoci sa nedá povedať, že vypredávame veľké sály, vždy sa zíde tých dvesto ľudí, ktorí si koncert užijú. Výborný sme mali napríklad v bratislavskom Zrkadlovom háji aj na festivale Pohoda, kde si s nami spievalo určite aspoň štyristo fanúšikov. Na naše pomery celkom dobrá bilancia. No aj keby to bolo hocijako, k tejto hudbe sa komornosť hodí viac ako natrieskaný štadión.

Čo sa medzitým odohráva v kapele?

V poslednom období sme strávili spolu viac času na skúškach a koncertoch, sem-tam sme naskúšali niečo nové. Dospeli sme do štádia, keď bolo treba vymeniť bubeníka, a to už asi tretíkrát, ale zdá sa, že zmena kapele prospela. Ja osobne som prešiel rôznymi fázami, od úplnej eufórie až po chladnú hlavu, a zdá sa mi, že sme teraz v dobrej kondícii. Dúfam, že nám to vydrží aj na festivale Konvergencie, čo bude asi finále snaženia, keď vezmeme do úvahy, o aký formát festivalu ide.

jakubspieva.jpg

"Niekde v podvedomí mám otcovu hudbu absolútne zažitú," hovorí Jakub Ursiny. Foto SME: Tomáš Benedikovič

ursinyprochazka.jpg

Dežo Ursiny na koncerte v bratislavskom PKO v roku 1982. Foto: Peter Procházka

Repertoár máte stabilný, naštudovania ďalších skladieb pribúdajú pomaly. Podľa čoho si ich vyberáte?

Veľa divákov a poslucháčov má svoje predstavy o Dežových pesničkách, ktoré by chceli počuť. Vyhovieť každému sa nedá, nemôžeme hrať všetky platne, ale je z čoho vyberať. Pre nás je dôležité, aby to bolo muzikantsky stále lepšie. Prešli sme, myslím, šestnásť skladieb. Ak sa podarí, rád by som ich zahral v septembri na Konvergenciách všetky.

Ako hovoríte v rozhovoroch, vaša kapela, ktorá hrá otcove piesne, vznikla spontánne. Jedného dňa ste si len tak sadli a začali skúšať?

Tak nejako. Občas som sa stretával s naším terajším klávesistom Valérom Mikom, ale až neskôr som sa dopočul, že má veľmi rád Dežovu hudbu, má ju napočúvanú, a že čo má napočúvané, vie aj zahrať. Vtedy som si povedal, že to asi naozaj treba skúsiť. Navyše ma medzitým viacerí upozorňovali na podobnú farbu hlasu, ako mal otec. Slovo dalo slovo, náhoda náhodu a objavil sa prvý základ kapely.

Aký vzťah ste mali k otcovej hudbe?

Spätne si myslím, že som ju mal niekde v sebe, kam si možno ani sám nedovidím, absolútne zažitú. Niekde v podvedomí, v detstve, keď sa otcova hudba púšťala doma a na návštevách, keď sa nahrával Modrý vrch. Tam vyviera ten pramienok, na ktorý sa to začalo nabaľovať.

Ktorú otcovu pesničku ste si zahrali ako prvú?

Myslím, že to bol Začiatok. A za ním hneď Príbeh.

Čo to vo vás vyvolalo?

Napadlo mi, že som asi dosť dlho tak nejako trpel, že otec tu nie je – nielen ako syn, ale aj ako človek, ktorý má istý hudobný vkus a názor. A naopak, v istom bode som sa mohol cítiť vlastne hocikým, kto jeho hudbu poznal, vážil si ju a uvedomoval si, že Deža už naživo nebude mať možnosť vidieť a počuť. Povedal som si, že z tejto pozície urobiť pre jeho hudbu čokoľvek by bolo perfektné. Nakoplo ma to a fakt, že sa to napokon podarilo, je aj trochu malý zázrak.

Interpretovať zhudobnené verše Ivana Štrpku, to chce doslova veľa dychu a prácu s minimalistickým výrazom. Ako ste to zvládali?

Niekedy som mal s dychom problémy, nevládal som dokončiť dlhokánske súvetia. Dnes je to lepšie, rozospieval som sa. Aj som pred dvoma mesiacmi prestal fajčiť a tuším mi to pomohlo, akoby sa mi zväčšila kapacita pľúc.

Ako sa učíte texty naspamäť?

Niektoré prúdy textov mám už dlho úplne zautomatizované, akoby zo mňa vypadávali samy od seba a nemusím nad nimi vôbec rozmýšľať. Iné musím mať naopak v merku, už sa mi stalo, že mi niečo vypadlo alebo som to trocha poplietol. No vlastne ani neviem, či ide o to, aby to bolo dokonalé.

Čo je na spievaní otcových piesní najťažšie?

Najťažšie, je, aby to znelo ľahko. Keď sa to podarí, je to fajn.

Nechceli ste sám zhudobniť nové Štrpkove verše?

Veľa ľudí oslovovalo Štrpku na piesňové texty, ale on má asi dosť jasno v tom, že ich už dopísal. Raz som mu naznačil, že ma na niečo také ľudia nahovárajú, ale nijako konkrétne sme sa o tom nebavili a tú ambíciu vlastne ani nemám.

Ani bulharského mladšieho brata nechcete zapojiť do projektu?

Môj brat má veľmi vyhranený hudobný vkus. Venuje sa intenzívne dídžejingu a je v tomto smere vyťažený. Robí si svoje v Sofii a teší sa tomu, čo tu robíme my. Keď sa dozvedel, že zakladáme Provisorium, hneď vedel, čo má urobiť. Poslal mi otcovu gitaru. Otec si myslel, že na nej bude hrať, ale nehrá. Pamätám si, bol daždivý deň, sedeli sme na Kramároch v jednej krčme, zrazu zastavilo auto UPS a vyložili to puzdro. Keď som z neho vyťahoval gitaru, bol som fakt rád. Vedel som, že nás čaká napriek všetkému niečo pekné.

jakubkikadva_r5795.jpg
Keď z púzdra vyťahoval otcovu gitaru od brata z Bulharska, vedel, že ich čaká niečopekné. Foto pre SME: Kristína Andrejčáková

Stretávate sa s bratom?

Mal som asi jedenásť rokov, keď sme sa s Lubom po prvý raz stretli. S otcom sme za ním viackrát cestovali, máme s ním aj s jeho mamou pekné spoločné zážitky z ciest po celom Bulharsku. Minulý rok sme ho navštívili v rámci svadobnej cesty. Má sa dobre, venuje sa produkcii, práci v štúdiu, robí manažéra. Je to pomerne dravý typ, ktorý sa preslávil na základe svojich schopností a nie preto, že je syn Deža Ursinyho, ktorého napokon v Bulharsku aj tak nikto nepozná. Veľa zdedil po otcovi, aj keď hudba, ktorú robí, je úplne iná, robí house.

Čo sa stalo s hudbou, ktorú ste robili predtým vy?

Mali sme kapelu a hrávali sme si pre radosť, bol to taký rodinný podnik, zhudobnili sme texty môjho známeho aj poéziu Ivana Laučíka. Urobili sme pár koncertov. Do jednej zo skladieb, v ktorej som cítil potenciál, som stále rýpal a pracoval na nej. Tá sa potom objavila vo filme Posledný autobus a precestovala s ním kus sveta. Prišli pozitívne reakcie a ceny aj spoza hraníc. Je úžasné, keď človek niečo robí a padne to, ako sa hovorí, na úrodnú pôdu. Spätne ďakujem celej kapele a pozdravujem!

Aké veci motivovali podľa vás otca?

Otec zrejme pocit spätnej väzby často nemal. Možno hlboko v mladosti, alebo potom, keď sporadicky navštívil Prahu. Inak pracoval mnohé roky v ústraní. Trčal z davu, to ľudia nemajú veľmi radi. Keď ho svojho času vyhodili z televízie, bál sa o svoju existenciu. Začal fungovať na voľnej nohe a potom si tú slobodu už nechcel dať zobrať za nič na svete, o to viac, že robil len na svojich veciach – v hudbe aj vo filme. A vedel z toho už vtedy žiť. Krátko po revolúcii mu dokonca dali aj nejakú hudobnú cenu. Najprv ju odmietal prijať, potom ho presvedčili, aby ju prevzal, a nakoniec ju hodil z mosta do Dunaja.

Vyštudovali ste - podobne ako váš otec – filmovú dramaturgiu a scenáristiku. Je to náhoda?

Otec začal študovať, keď sa odbor na VŠMU len otváral. Spolu s Dušanom Mitanom, Jurajom Lihositom, Leom Štefankovičom patril medzi prvých absolventov filmovej a televíznej dramaturgie. Vtedy to bolo niečo nové, zaujímavé. Každý si potom išiel svojou cestou. Ja som si tento smer vybral skôr preto, lebo som veľmi nevedel, kam ísť. Filmárska škola sa mi zdala celkom lákavá, neskôr som zistil, že nie. Potom som si vybavil stáž na pražskej FAMU a prihlásil som sa aj na DAMU, aj ma vzali, ale čoskoro som sa vrátil domov.

Prečo?

Pre rodinné problémy a aj preto, že sa začali riešiť reedície otcových platní. Ale inak to štúdium v Prahe bola najväčšia skúsenosť. Chodil som na autorskú tvorbu a pedagogiku k Ivanovi Vyskočilovi a cítil som sa tam ako ryba vo vode. Skvelý odbor a skvelí pedagógovia na všetko. Ich metódy obdivujú všetci. Možno sa mi podarí ešte sa k tomu vrátiť. Pracujem na tom.

Boli ste dieťa, keď otec, už chorý, nakrúcal svoje posledné filmové dokumenty. Ako si na to pamätáte?

Vtedy sme bývali už spolu, presťahoval som sa od mamy k nemu. Spätne to hodnotím ako zásadnú skúsenosť. Keby som niekedy niečo podobné robil, zhruba viem, ako na to. Keď sa otec do filmov zahryzol, robil ich mimoriadne poctivo a intenzívne, videl som to zblízka, bola to veľmi detailná práca, hodiny a hodiny materiálu, všetky výpovede respondentov prepisoval do zošitov. Kým dostrihal, videorekordér sa doslova rozpadol na prach, donekonečna v ňom pretáčal materiál dopredu aj dozadu. Potom dlho trvalo, kým začal mať jasno, ako sa pustiť do strihu. Niekedy zobral do auta video, telku, zošity a išli sme do Česka na chatu, tam sa zatvoril a robil po nociach. Keď bol film hotový, vždy sme si ho za čerstva pozreli.

Páčilo sa vám to ako pubertiakovi?

Bolo to také... vzrušujúce. Zvládnuť témy ako rakovina, eutanázia, samovražda, interrupcia iste nebolo preňho jednoduché, a nebolo by asi pre nikoho. Pamätám si, aký chodil vyjavený, keď nakrúcal o duševne chorých v pražských Bohniciach. Spracoval aj témy ako vegetariánstvo, pôst, makrobiotika, ktoré začali byť veľmi aktuálne až o niekoľko rokov. V čase, keď filmy urobil, sa o ne málokto zaujímal. V Slovenskej televízii sa ani nikdy nevysielali a pritom možno mohli mnohým ľuďom pomôcť.

Myslíte, že otcovi pomohol samotný proces tvorby?

Jasné. To, že mohol hovoriť s ľuďmi, ktorí mali skúsenosť s onkologickým ochorením, väčšinou s úspešným koncom, bolo preňho úžasne vzpružujúce.

Vy ste sa k filmu nakoniec dostali inak – ešte ako detský herec, napríklad v Šulíkovom filme Všetko, čo mám rád – mimochodom, v jednom z najlepších slovenských porevolučných filmov doteraz. Láka vás to ešte?

Mal som vtedy štrnásť, o pár rokov som ešte hral v Orbis Pictus. Odvtedy ma občas oslovia, aby som si zahral v nejakom študentskom filme. Herectvo ma vlastne nikdy zvlášť nebavilo, čo asi bolo na mne aj vidno, ale práve to sa akosi typologicky vždy hodilo. Oveľa viac mi teraz dýcha na krk hudba a spev. Ale ktovie.

Mali ste sedemnásť, keď otec zomrel. Teraz máte raz toľko. Nadobudli ste za ten čas pocit, že ste sa ho nestihli na niečo opýtať?

Myslím, že stále medzi nami prebieha dialóg, dokonca intenzívnejší ako predtým, z rôznych dôvodov.

Mnohí vravia, že ste sa začali na otca veľmi podobať.

To je normálne, však sme rodina a to sa deje aj v iných rodinách.

A čo vnútri?

Otec bol dosť skúpy na slovo, to ja nie som. Býval morózny aj neprívetivý, taký som možno niekedy aj ja. Keď nemal náladu, vedel byť krutý. Mal to komplikované, vlastne sa mu ani nečudujem, ale fakt je, že Dežo vedel bolieť, a to ja nechcem.

Ste spokojný s reedíciou jeho albumov?

Túto pozornosť zo strany slovenských hudobných vydavateľov si mohol zaslúžiť už skôr. Mám pocit, že sa to urobilo dosť amatérsky, ale už to neriešim. Tým, že som zdedil všetky práva, akoby zodpovednosť ležala na mne, čo nie je veľmi príjemné. Som však rád, že sa vydá súborné dielo, v ktorom sú ešte ďalšie bonusy, koncerty, ktoré sa zatiaľ nedostali von. Okrem toho som našiel doma demo nahrávku Deža a Jara Filipa k muzikálu Peter a Lucia, ktorý kedysi vznikol v tíme Štrasser – Vášová - Ursiny a nikdy nebol uvedený. Po prvý raz ho čoskoro uvedie Malá scéna v réžii Antona Korenčiho, a to naživo s kapelou Talent Transport, z čoho sa veľmi teším. Uvidíme, ako si s tým poradia.

Stretnutie s Dežom

Poďte deti, poďte s nami, na stretnutie s rozprávkami. To bol kedysi notoricky známy popevok z nedeľnej televíznej detskej relácie.

Málokto vedel, že autorom pesničky aj jej interpretom je Dežo Ursiny. Podobne je to aj dnes. Asi len zasvätenejší vedia, že „tri slová, obyčajné slová“ z televíznej reklamy znejú podľa Dežových nôt, konkrétne z muzikálu Neberte nám princeznú z roku 1981.

Dežo Ursiny (1947-1995) si za svojho života slávu veľmi neužil, tak trochu aj preto, že nechcel a mal takú povahu. Hneď na začiatku svojej hudobnej kariéry, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia, dosiahol úspechy, ktoré mu ostatní mohli len závidieť – účinkoval s kapelou The Beatmen v Mníchove, robil predkapelu britskej skupine Manfred Mann, vyhral Pražský bítový festival a porazil takého veľkého favorita, skupinu Olympic.

To, že jeho hudobná tvorba nebude zapadať do dobových popových škatuliek, sa ukázalo, keď postupne s kapelami Soulmen, Provisorium, Burčiak, Prognóza vydal dvanásť albumov, kde sa naplno prejavil jeho osobitý prístup a hudobný cit. Podstatná časť pesničiek vznikla v spolupráci s básnikom Ivanom Štrpkom, ktorý mu písal texty.

Dežove pesničky žili svoj život skôr potichu, ale veľmi intenzívne. Škoda, že smrť jeho precíznu hudobnú cestu prerušila. Mal vtedy 48 rokov.

Nie, nemá žiadne výročie, len je čas spomenúť si naňho nielen ako na muzikanta. Okrem toho, že Dežo Ursiny je autorom hudby k viacerým filmom (Indiáni z Větrova, Hra na telo, Nevěsta k zulíbáni a ďalšie), profesionálne sa venoval dokumentárnej filmovej tvorbe. Ako režisér, dramaturg a scenárista má na konte šesť pozoruhodných dokumentov.


Do filmov sa vložil celý, tak ako do hudby

Filmárska tvorba Deža Ursinyho je aj takmer po dvadsiatich rokoch od jeho smrti verejnosti neznáma. Slovenský filmový ústav tento rok vydal DVD so šiestimi jeho dokumentmi.

Keď sa mladý filmár Ivo Brachtl stretol v roku 1991 s Dežom Ursinym, nevedel o jeho hudbe vôbec nič. Ursiny mal vtedy ešte ako dramaturg, režisér a scenárista Krátkeho filmu, za sebou dokumenty Sanitrárovci a Gajdoš Antalík, ktoré nakrútil začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia s Mariánom Urbanom.

„Oslovil ma na základe môjho absolventského filmu, ktorý mu ukázala moja vtedajšia manželka Ingrid, či s ním chcem nakrútiť ďalší dokument. Rád som súhlasil. Film sa potom volal O rakovine a nádeji. Bol posledný, ktorý sme nakrútili so štábom Slovenskej filmovej tvorby v štúdiu Alef. Potom sme pracovali už len vo dvojici," spomína Ivo Brachtl.

Iná viera

zdenkakrejcovadva.jpgO rakovine sa v tom čase veľa nehovorilo, hlavne nie v zmysle, že medzi nami žijú ľudia, ktorým lekári nedávajú nádej, a predsa sa uzdravia. Dežo s chorobou vtedy už dva roky bojoval. Práve skončil štyridsaťdňový pôst a žil ako makrobiotik v prísnej askéze, ďaleko od voľakedajšieho bohémskeho sveta. Cez svoj film chcel priblížiť ľudí, ktorí majú skúsenosť s neinštitucionalizovanou formou spirituality. O takejto viere sa hovorí dodnes ťažko.

Deža Ursinyho však držala pri živote a motivovala ho k ďalším bytostným úvahám. Neodradilo ho ani to, že Slovenská televízia jeho film O rakovine a nádeji neodvysielala, dokonca ustanovila špeciálnu komisiu na to, aby ho zakázali. Zakrátko nakrútil ďalšie filmy - Dom Matky Terezy o charitatívnej práci rádových sestier a Obrázky z výletu za plot blázinca z prostredia psychiatrickej liečebne.

Začiatkom roku 1995 začali s Brachtlom pracovať na dokumente Interrupcia, eutanázia, trest smrti a samovražda. Na štyri humanisticky ladené témy v ňom oslovili vážené osobnosti aj obyčajných ľudí. Podmienkou bolo, aby mali s niektorou z tém osobnú skúsenosť. Výsledkom boli dlhé hodiny materiálu, ktoré tvorcov postavili pred otázku, či vzniknú štyri samostatné filmy, alebo jeden. Dežovi však vtedy začali definitívne dochádzať sily. Naznačil to Brachtlovi už začiatkom roku 1995, keď po návšteve jedného z respondentov povedal: nasledujúci film bude o smiechu. No nakrútiš ho už sám.

S dokončením filmu o interrupcii, eutanázii, treste smrti a samovražde sa Brachtlovi spočiatku snažil pomôcť Ivan Štrpka. Materiál sa však stále vzpieral. „Asi tri mesiace sme nad ním sedeli a snažili sa ho uchopiť, potom sme to vzdali. Ležal mi na stole, bol som nešťastný, nevedel som si s tým poradiť," hovorí Brachtl. Po čase sa, prechádzajúc životnou krízou, znova k materiálu vrátil a koncept sa zrazu začal vynárať. Dva roky po Dežovej smrti napokon film vznikol pod názvom Času je málo a voda stúpa.

Bez vysvetlenia

Ivo Brachtl spravil premiéru 5. decembra 1997 v bratislavskom kine Istota, dokonca ako producent dal vyhotoviť aj VHS v domnienke, že bude film šíriť aj touto formou, aby ho videlo čo najviac ľudí. Bez propagácie to však nešlo, hoci film získal cenu Igric ako najlepší slovenský dokument, Cenu filmovej kritiky a ocenenie na festivale v Česku. Česká televízia ho niekoľkokrát odvysielala, podobne ako ostatné Dežove snímky, do ktorých si vždy robil hudbu sám. V poslednom filme už zaznie len jeho pesnička na záver. Hudbu doň zložil a nahral Jaro Filip.

Dežove dokumenty sa k verejnosti na Slovensku dostali po prvý raz až v tomto roku. Faktom zostáva, že slovenská verejnoprávna televízia na ne dodnes zabúda. Vysvetlenie neexistuje. Sú to nanajvýš osobné výpovede, do ktorých sa celý vložil. Fungujú tak ako jeho hudba. Nič nepodsúvajú, nediktujú, len ukazujú, že ísť sa dá rôznymi cestami.

Kresba: Zdenka Krejčová

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 12 191
  2. Moskva alebo Petrohrad? 7 233
  3. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 4 418
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 2 678
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 278
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 099
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 966
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 630
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 490
  10. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 401

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Ocenený psychológ o Rómoch: Ak sú v partii, je tam bašavel a robia

Keď má človek motyku v ruke, pomáha mu to vymotať sa z ťažkostí, hovorí psychológ Štefan Straka, ktorý učí Rómov ekologickému záhradníčeniu.

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Ján Vrbenský hovorí, že za holé časti môžu kalamity.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

Neprehliadnite tiež

Zabudol, kým je. Jim Carrey sa pripravuje na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.