Literárium / Ivan Kadlečík
Červenec
A zase načieram a načiaram čosi z diára, lebo deň za dňom treba vypiť do dna, keď ich už neznáma šenkárka v neznámej krčme neznámeho mesta čapuje, nech je v nich čokoľvek, či nejaký hnus alebo znesiteľnosť.
V igelitke mám Ivanovu Čičmancovu knihu básní a štúdiu Antona Vydru o Gastonovi Bachelardovi s podčiarknutým citátom: „Písať znamená skrývať sa.“ Tak si vypĺňam čas, kým čakám v kúte na niekoho, kto by mi povedal niečo podobné ako Sándorovi Máraimu, ktorý píše: „S prvým ruským vojakom som sa stretol na Božie narodenie roku 1944. Bol to mladík, typicky slovanská tvár, široké lícne kosti, plavé vlasy, jedna kader vyčnievala spod baranice so sovietskym znakom, pripomínajúcej prilbu. Na koni vcválal do dedinského obecného domu, v ruke samopal. Namieril na mňa zbraň a spýtal sa: Kto si? Povedal som, že som spisovateľ. Chlapec nerozumel mojej odpovedi a otázku zopakoval: Kto si? Teraz som, zrozumiteľne slabikujúc povedal: Pisateľ. Nevedel som po rusky, ale toto slovo som sa naučil, lebo sa rozchýrilo, že Rusi spisovateľom neubližujú. A skutočne, chlapec sa usmial. Jeho mladá, hrdá, detsky hnevlivá, červenolíca tvár sa od úsmevu rozjasnila. Charašo, povedal, idi damoj!“
Ale môj vojak neprichádza, padol v Berlíne, no je tu mladý spisovateľ Janko Púček a hovorí: Chcel by som do svojej novej knihy použiť váš citát: „Nie v užitočnej dužine, ale v jadierku, ktoré zahodíme, sa skrýva horúčava a svet: veď koľko je v ňom, jadre, dreva, jabloní a jabĺk? Obsahuje v sebe nekonečno jabloní.“
Klaseň
Kvety nemôžu chodiť. Ale za mamou kráčali ako vojsko, kde sa objavila, všade rástli. Jej duša musela byť biela ako chryzantéma. Dnes mi do zadymenej pracovne nosí kvety žena, akoby dostala tajomný príkaz a poverenie poslania. Baroko mrakov, pod nimi sviečky kvetov horia a hrajú.
Kde sa začína moja duša? Jej veľká časť je zahrabaná v otcovom a matkinom hrobe v Modre. Možno tam je ten centrálny gravitačný bod, okolo ktorého krúži, vzďaľuje a približuje sa v elipse môj život a práca.
Je dnešok minulosťou alebo je to budúcnosť? Bezradný neviem, čo si počať so svojimi zosnulými. Pribúdajú, rastú. Muž, ktorý mne, mojej žene, vnučke a tisícom ľudí zachránil zrak, už nikdy nič neuvidí. Oftalmológ Vojenskej nemocnice v Bratislave Anton Hudec mal tiež dušu bielu. Mala povahu a vlastnosti svetla.
Napísané v nedeľu za súmraku prstom pravej ruky na hladinu Kolpašského jazera. O chvíľu je mesiac malý rujeň.
