Divadelníci nebývajú dobrými divákmi, Jozef Bednárik bol aj v tomto výnimkou. Posledná rozlúčka s ním odohrávajúca sa v historickej budove SND, ktorú zrežíroval Ján Ďurovčík, by sa mu, verme, páčila.
Na ostro červenej scéne, ktorú do jeho inscenácie Dona Giovanniho vytvoril dnes už tiež zosnulý Vladimír Čáp, sa mu svojím spevom poklonili Eva Urbanová, Ľubica Vargicová, Andrea Zimányiová, Peter Mikuláš, Daniel Hůlka, Viktor Horján či Katarína Hasprová.
Biely šál okolo krku účinkujúcich bol milým pripomenutím bednárikovského štýlu.
Dojímavo pôsobila aj rozlúčka hercov z Nitry, ktorí mu odohrali záverečnú scénu z muzikálu Adam Šangala. „Voľnosť mi nevezmú, aj keď tu nebudem, nedám ju z rúk,“ odkázal mu hitom z tohto diela Milan Ondrík.
Foto: Pavol Urbi
Nechcel byť bábkou, ale hýbateľom
Za spolužiakov a kolegov si naňho vzácne nepateticky zaspomínal Dušan Jamrich. Odkázal mu, aby odpočíval v pokoji, ale hneď aj vyjadril obavu, že neposlúchne. Zaprial mu teda, aby sa aj anjeli trhali o lístky na jeho hviezdne predstavenia.
Ako pripomenul, Bednárik bol komplexný umelec, ktorého múzy pobozkali aj viackrát. V duši mu zostalo niečo z malého chlapca očareného hudbou, bábkovým divadlom a vianočnými sviečkami, ktorý ako jediný vedel tatovi nadúchať organ.
Hoci vyštudoval herectvo, bol veľmi šťastný, keď mu „povolili“ režírovať. Nechcel byť bábkou, ale hýbateľom, chcel režírovať svoje sny. Túžil nielen po tom, aby sa raz vynoril z mora celkom schudnutý či aby Ľudmila Várossová zohnala zlatú látku na kostýmy za 30 korún, ale aby sa raz niečo pekné naskúšalo bez zvyšovania hladín cukru či cholesterolu. Predstavoval si svet citlivejší a jemnejší.
„Len ten, kto má radosť v duši, sa o ňu môže podeliť s ostatnými,“ spomenula Emília Vášáryová, diva, ktorú v pamätnej inscenácii Terrencea McNallyho Majstrovská lekcia Marie Callas nechal odísť do tmy obnaženého javiska.
Za túto postavu dostala Vášáryová najviac bodov, ako kedy kto dostal v histórii ocenení DOSKY a Bednárik zasa nomináciu na cenu, ktorú so smiechom a veľkoryso prenechával „tým, čo robia umenie“.
„Bednárikova inscenácia je poctou divadlu, poctou nádeji a sile, ktoré môže dávať,“ napísala pred rokmi v recenzii.
Foto: Pavol Urbi
Smrť nechal obliekať do najzvodnejších kostýmov
Bednárik tú silu cítil, vedel dymiť a svietiť ako málokto, nielen kritici rozoznávali na jeho dielach Bednárikove autorské podpisy. Rôznorodé postavy smrti patrili určite medzi ne.
Smrť nechal obliekať do najzvodnejších kostýmov, vášnivo tancovať aj spievať. Raz trpezlivo zbierala pasažierov do svojej loďky, inokedy nenápadne posúvala po scéne kočík plný sviečok. Vždy presne vedel, ako sa robia zimomriavky.
K poslednému standing ovations trvajúcemu niekoľko minút, sa pridali aj tí, ktorí sa počas rozlúčky zhromaždili pred divadlom pri veľkoplošnej obrazovke.
Z banneru na divadle sa na nich usmieval Bednárik vo svojej pamätnej póze – s privretými očami, našpulenými perami a režisérskym gestom.
Bolo mi cťou, majte sa dobre – to bol jeho najčastejší pozdrav známym. Celý život dával najavo, že je mu cťou prijímať a predovšetkým rozdávať enormne veľa emócií.
Bolo nám cťou, odkázala mu v piatok divadelná verejnosť. A majte sa tam dobre.
