Dôležitejšie než formálne ocenenia je však to, že filmy, na ktorých sa podieľal, sa stali súčasťou všeobecného povedomia v Česku, aj na Slovensku. Jeho posledným filmom, ktorý práve prichádza do kín, sú Líbánky.
Keď vstúpi scenárista na červený koberec, fotografi prestanú cvakať a všetci sa pýtajú, kto to len môže byť. Neprekáža vám to?
Nebudete mi to veriť, ale skutočne nie. Som len rád, že ma nepoznávajú ľudia v metre, uspokojuje ma, ak ma poznajú ľudia z brandže. Mám navyše výhodu, že od istého okamihu vystupujeme s Janom Hřebejkom ako autorská dvojica a takto nás uvádzajú aj na plagátoch. Žiadny iný český scenárista s výnimkou Zdenka Svěráka také privilégium nemá.
Mnohé vaše filmy sú také silné a tak často sa opakujú v televízii, že pomaly si ľudia nebudú pamätať vlastné spomienky tak dobre ako vaše filmy. Cítite niekedy zodpovednosť, že nimi vytvárate obraz dnešnej či minulej spoločnosti pre budúce generácie?
To keby bola pravda! Bol by som šťastný, keby len jeden z mojich filmov rezonoval v spoločnosti ešte aj po päťdesiatich rokoch. No na pravdivé mapovanie spoločnosti sú dokumentárne filmy a historici. Sú, samozrejme, aj filmy ako fenomenálny Lincoln, ktoré ilustrujú dejiny, ja sa však snažím vytvoriť osobnejšiu, intímnejšiu metaforu, v ktorej má miesto aj istý posun.
Až za hranicou uveriteľnosti? Takto sa ktosi vyjadril o závere filmu Kawasakiho růže, v ktorom sa hrdina Pavel Josek (Martin Huba), pred spoločnosťou prizná k zlyhaniam z minulosti spojenej s ŠtB.
Áno, bolo to na hranici uveriteľnosti. No robili sme to za plného vedomia, nikto nás k tomu nenútil. Chceli sme jednoducho ukázať ideál, k akej katarzii by v spoločnosti došlo, ak by ľudia našli takúto odvahu. K podobným spovediam však nedošlo. Vlasta Chramostová ako jedna z mála dokázala otvorene prehovoriť o momente svojej slabosti. Nehľadala výhovorky, len opísala, ako sa stalo, že sa jej meno objavilo na zoznamoch. Potom sa to celý život snažila odčiniť, podpísala chartu, stala sa disidentkou, prišla o zamestnanie aj slávu. Mohla by sa zapierať, ale našla odvahu napísať to. To je veľmi cenné.
Nad akou témou pracujete dnes?
Chcel by som sa venovať životu môjho deda po návrate z koncentračného tábora. Už som sa ho trochu dotkol v postave, ktorú hral v Pelíškoch Jiří Kodet. Láka ma spracovať situáciu, čo to znamená vrátiť sa do rodiny, ktorá s vami už nepočítala. Vo filme síce nebudú tanky a scény vojnových bitiek, ale vojna bude v ľuďoch, v tom, čo si so sebou nesú. Gestapo zatklo môjho dedka dva mesiace po narodení mojej mamy, keď sa vrátil, mala už šesť rokov, bol to pre ňu cudzí človek, čo prinášalo veľa absurdných, ale aj horko vtipných situácií. Podobná je tá s „nokami“ v Pelíškoch. Ukazuje na stratu dominantného postavenia muža v spoločnosti po druhej svetovej vojne, keď chlapi už prestali veliť svojim rodinám. Je to však ťažké, lebo sa pokúšam destilovať vytrácajúcu sa pamäť mojej rodiny.
Práve v Pelíškoch zaznieva veľa nezabudnuteľných dialógov. Do akej miery sa na nich podieľajú herci?
Niektoré scény - ako tá s „nokmi“ - sa odohrali presne podľa textu, akoby to bola divadelná hra. No to, ako Stella Zázvorková zareagovala na nerozbitný pohár s tým, „že teraz sklári nebudú mať čo žrať“, to si nevymyslíte. Ona jednoducho presne pochopila postavu babičky aj s jej sociálnym myslením a využila svoju dlhoročnú komediálnu skúsenosť.
Aj vo vašom najnovšom filme Líbánky sa mnohí pousmejú nad vetou: „Bude něco?“ Je to tiež odžité či započuté?
Väčšina vecí z našich filmov sa nejakým spôsobom odohrala. Aj pri filme Musíme si pomáhať som vychádzal zo skutočnej udalosti. Pôvodnou inšpiráciou pri Občianskom preukaze bola zasa kniha Petra Šabacha, svoje spomienky však dodal aj režisér Ondřej Trojan. Ja som pridal zážitky mojej mamy, ktorú jedna kolegyňa udala, že je frankistka, keď chcela povedať, že je frankofónna. Zo všetkých tých inšpirácií sa potom dá vytvoriť charakter ženy, ktorá chce ublížiť, ale je taká hlúpa, že už ani nemôže.
Aňa Geislerová pózuje na plagáte so svadobnou kyticou. Chcete na Líbánky nalákať húfy vydajachtivých žien?
Je to trochu pasca a trochu cynický vtip. Niečo, čo by malo byť krásne, sa ukáže ako malé peklo.
Nebudú tí, čo prídu na komédiu, trochu sklamaní?
Nie je to prvýkrát, čo sme siahli po psychologickej dráme. Už filmom Horem pádem sme sa presunuli do inej polohy. Celkovo do kín, nielen na drámy, ale aj na populárne filmy, chodí zo všeobecne známych dôvodov oveľa menej divákov ako kedysi. Zatiaľ sme mali šťastie, že sme vždy spracúvali témy, o ktorých sme rozhodovali autorsky slobodne. Samozrejme, že v prípade nostalgických komédií sa očakáva širší ohlas, ale niekedy sa to vôbec nedá vopred odhadnúť. Ani Občiansky preukaz nebol komédiou, vlastne to bol veľmi smutný film, pritom práve na Slovensku mal veľmi veľa divákov.
Ak však chcete byť k divákom aspoň trochu ústretový, asi nemôžete ísť do tých najkrutejších, najhlbších vecí, alebo áno?
Skutočne neuvažujeme o tom, kto je našim divákom. Vo filmovej brandži s ním nemáme priamy kontakt, ako ho majú herci či speváci, na ktorých sa sype potlesk, kvety či paradajky. Mám, samozrejme, pocit úspechu, ak má môj film veľkú návštevnosť. Je to prijemné, najmä, kým sme ešte boli zainteresovaní na zisku kín, ale skôr ma teší, ak ma ocení niekto, koho si vážim, niekto z blízkej skupiny priateľov či rodiny. Vtedy zažívam pocit satisfakcie.
Čo poviete na to, že Líbánky v niečom prirovnávajú k Melanchólii?
Ten film som nevidel. Lars von Trier je fantastický filmár, ale nie je to vôbec náš vzor. Ak mám nejakú inšpiráciu zo severských krajín, tak je to Ingmar Bergman či Strinbergove hry. No sú tam aj niektorí súčasní filmári.
Možno Thomas Vinterberg? Váš nedávny film Nevinnosť má trochu podobný námet ako jeho Hon.
Ten prišiel do kín neskôr ako náš film. Na tieto veci som zvyknutý. Ak poviete v nejakom rozhovore, že sa vám páči ten a ten film, už máte na tanieri, že ste to odpísali.
Vo vašich ostatných troch filmoch sa opakujú podobné schémy. Na jednej strane máte navonok dokonalých ľudí, úspešných a krásnych, proti nim sa postavia ich kritici, ktorí odhaľujú neslávne zákutia ich minulosti, ale sami sú menej pekní, menej úspešní. Komu majú diváci držať palce, s kým sympatizujete vy?
Ja sa snažím uvažovať ako dramatický autor a vytvárať nejednoznačné postavy. Vždy ma zaujíma motivácia postavy. Jago je fantastická postava – zaujímavo napísaná, ale držíme mu palce? Pri našom filme by si divák mohol položiť otázku, ako to s ním bolo, keď mal štrnásť rokov, na ktorej strane sa cítil byť, prípadne otázku, od akého veku zodpovedáme za svoje činy.
